MEDZI JAVISKOM A KUCHYŇOU - O MAČANKE, HERECTVE A TVORIVOM PROCESE
Čo spája film Pásla kone na betóne, šarišskú kuchyňu, živé vysielanie kuchárskej relácie a divadelnú monodrámu? Odpoveďou je Varím pravdu: Mačanka – inscenácia Divadla NA SKOK, ktorá vzdáva poctu herečke a autorke Milke Zimkovej. V tomto článku sa pozrieme na jej umeleckú cestu a osobitú divadelnú poetiku, priblížime príbeh a zákulisie vzniku našej inscenácie a prostredníctvom rozhovorov s herečkou Tímeou Bučkovou a scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou Hanou Vernerovou nahliadneme aj do tvorivého procesu. Dozviete sa, ako vznikala Natália, prečo sa na javisku naozaj varí a čo všetko sa môže skrývať za jedným hrncom mačanky.
Milku Zimkovú si mnohí pamätajú ako Johanu z filmu Pásla kone na betóne. Stačí si vybaviť jej hlas, spôsob, akým sa na človeka pozrela, alebo chvíľu, keď uprostred rozprávania zmenila tón, a hneď vieme, o kom je reč. Lenže filmová Johana je iba časť jej práce. Zimková bola predovšetkým herečka, ktorá si postupne vytvorila vlastné divadlo jedného človeka. Písala, hrala, cestovala s predstaveniami a dokázala udržať pozornosť publika sama, bez veľkej výpravy. Narodila sa v roku 1951 v Okružnej pri Prešove ako Emília Lešková. Chodila do školy v Okružnej a Kapušanoch, maturovala v Prešove a potom odišla študovať herectvo na VŠMU do Bratislavy. Po škole strávila jednu sezónu v Divadle pre deti a mládež v Trnave. Aj ona najprv hľadala svoje miesto v divadelnej prevádzke. Stále angažmán napokon nemala a vydala sa na voľnú nohu.
Milka Zimková: Pásla kone na betóne
V sedemdesiatych rokoch sa dostala k monodráme, ktorá sa stala jej životným priestorom. Ani tu však nezačínala vlastným textom. Hrala Pani Margarétu od brazílskeho dramatika Roberta Athaydeho, hru, ktorú sama neskôr spomínala ako svoju prvú monodramatickú skúsenosť. Až potom si začala písať sama. V roku 1979 vzniklo Ňeveľo nas idze, ňeveľo nam treba, neskôr ďalšie monodrámy. Pri tejto zmene nás zaujíma najmä to, čo sa stane, keď herečka prestane čakať na hotovú postavu a začne si ju vytvárať z ľudí a situácií, ktoré pozná. Zimková mala výborný pozorovací talent. Sama spomínala, že nápady nachádzala aj vo vlaku, pri počúvaní cudzích rozhovorov. Z drobných postrehov vedela poskladať človeka so všetkým, čo k nemu patrí: s humorom, tvrdohlavosťou, túžbami aj tým, čo si necháva pre seba.
Milka Zimková: Neveľo nas idze neveľo nám treba - Autor totografie: Michal Novák
V jej textoch sa veľa hovorí. Niekto rozpráva, odbočí, posťažuje sa, pochváli, prezradí viac, než chcel, a potom to skúša zahovoriť. Práve v takých chvíľach vzniká divadlo. Postava sa nemusí predstaviť ani vysvetliť, aká je. Prezradí sa tým, ako hovorí o susede, o chlapovi alebo o vlastnom živote. Smiech pritom pokojne príde vo chvíli, keď by sme už mali byť skôr ticho. Zimková takéto zmeny vedela zahrať bez veľkých upozornení. V jednej vete pobavila, v druhej nechala diváka zneistieť. Jej postavy neboli vzorné a ani sa o to neusilovali.
Veľkú úlohu v tom mala šariština. Zimková ju nebrala ako atrakciu pre publikum. Bola to reč, v ktorej poznala presné významy slov, ich tempo, ostrosť aj nežnosť. A vedela, že keď niečo povie žena z dediny, nemusí to mať rovnakú váhu, ak to preložíme do spisovnej slovenčiny. Aj preto jej príbehy fungovali ďaleko od Šariša. Divák možno nepoznal každé slovo, ale poznal situáciu. Jej monodrámy sa hrali doma aj v zahraničí a s Pani Margarétou sa dostala až k päťstej repríze v pražskej Viole. Niektoré jej javiskové príbehy sa hrali celé desaťročia. Popritom písala prózu; za knižný debut Pásla kone na betóne získala Cenu Ivana Kraska. Johana sa potom dostala aj na filmové plátno.
Milka Zimková: Pásla kone na betóne
Keď sme začali pripravovať Varím pravdu: Mačanka, nešlo nám o to zahrať Milku Zimkovú ani vytvoriť ďalšiu Johanu. Chceli sme sa priblížiť k jej spôsobu uvažovania o divadle: všimnúť si človeka, ktorého denne stretávame, počúvať, ako rozpráva, a dovoliť mu byť na javisku smiešnym aj nepríjemným. Preto sme sa rozhodli napísať vlastnú monodrámu. Jej svet nám je blízky aj celkom doslova. V Raslaviciach žijeme s rovnakou rečou, s podobnými príbehmi a s ľuďmi, ktorí sa občas spoznajú v jednej jedinej vete. Aj Divadlo NA SKOK vzniklo z rozhodnutia nečakať, kým nám niekto ponúkne miesto. Začali sme robiť divadlo doma, s tým, čo sme mali. Keď si predstavíme mladú herečku z Okružnej, ktorá sa po škole vydala na vlastnú cestu a postupne si vytvorila svoj repertoár, je v tom pre nás kus povzbudenia. Milka Zimková zomrela v roku 2023, no jej nahrávky, texty a postavy zostali. Pri našej mačanke na ňu myslíme ako na autorku, ktorá vedela, že za jednou obyčajnou vetou sa môže skrývať celý život.
O ČOM VŠETKOM SA DÁ ROZPRÁVAŤ PRI VARENÍ
Varím pravdu: Mačanka sa začína ako živé vysielanie kuchárskej relácie. Natália Pujdichová nás víta v štúdiu, predstavuje svoju šou, vysvetľuje pravidlá a pripravuje si všetko potrebné na varenie. Má publikum, kameru, hrnce aj recept. Teda aspoň na prvý pohľad. Veľmi rýchlo totiž zistíme, že Natália si reláciu vymyslela najmä preto, lebo ju doma nikto nepočúva. Malá Natálka spí, muž je v zahraničí a ona zostala sama so svojimi myšlienkami. Zapnutá kamera jej dáva príležitosť konečne sa s niekým porozprávať. A tak sa popri varení začne rozvíjať rozprávanie, ktoré sa postupne dostáva oveľa ďalej, než by sme od obyčajnej kuchárskej relácie čakali.
Varím pravdu: Mačanka - Foto: Veronika Šoltysová
Natália má svoj osobitý spôsob, ako si usporiadať svet. Každú surovinu v mačanke prirovnáva k niekomu alebo k niečomu zo svojho života. Cibuľa je kultúra, cesnak kamarátka Štefanka, klobása hlavná hviezda a soľ pravda. Podobne pracuje aj s kuchynskými pomôckami. Nôž je slovo, doska stôl pravdy, metlička pletka a naberačka osud. Všetko má svoju charakteristiku, svoju historku a často aj človeka, ktorého nám pripomína. Varenie sa tak stáva prirodzenou súčasťou rozprávania. Jednotlivé suroviny jej pripomínajú ľudí, situácie a udalosti, ktoré by sa možno pri obyčajnom rozhovore vôbec nedostali na povrch.
Text je vystavaný ako sled takýchto odbočiek a návratov. Natália začne hovoriť o jednej veci, spomenie si na druhú, niekoho osloví, zareaguje na publikum a už sme v úplne inej situácii. Z kuchárskej relácie sa stáva spoveď, klebetenie, spomínanie, občas až malé divadlo v divadle. Natália si jednotlivé situácie prehráva, mení hlasy, spieva, tancuje a zapája do nich ľudí v hľadisku. Raz je moderátorkou, inokedy mladým dievčaťom na zábave, matkou, kamarátkou alebo ženou, ktorá sa potrebuje niekomu vyrozprávať. Jednotlivé polohy sa od seba neoddeľujú ostrými hranicami. Prechádzajú jedna do druhej tak, ako sa aj v bežnom rozhovore spomienka môže nečakane spojiť s tým, čo práve robíme.
Veľkú časť jej rozprávania tvoria ženy, ktoré Natáliu obklopujú. Spomína na spolužiačky, kamarátku Štefanku, svoju matku aj ženy z dediny. Zaujíma ju, ako žijú, koho si vzali, kam odišli a čo sa im podarilo. Porovnáva sa s nimi, občas ich ohovára, inokedy sa k nim vracia s nežnosťou. V jej komentároch je veľa humoru, ale aj závisť, osamelosť a túžba po živote, ktorý by mohol vyzerať inak. Štefanka má úspešného muža a peniaze, Milka odišla študovať do Prahy, Monika žije kdesi v zahraničí. Natália ich životy pozná najmä z toho, čo sa k nej dostalo. A možno práve preto si ich vo svojej hlave trochu dotvára. Podobne sa mení aj jej rozprávanie o mužoch. Milan je ten, ktorý sa o rodinu stará, pracuje v zahraničí a myslí na ňu. Aspoň tak ho Natália najprv predstavuje. Neskôr sa však dozvedáme, že domov veľmi nechodí a nie vždy je jasné, či sú vôbec v kontakte. Do jej spomienok vstupuje aj Paly a dávna zábava v Bartošovciach, na ktorej sa udialo čosi, čo si Natália pamätá len v útržkoch. Muži, mená a udalosti sa v jej rozprávaní prelínajú. Aj príbeh o tom, ako sa zoznámila s Milanom, sa postupne mení a dopĺňa. Vzťahy, ktoré opisuje, nie sú vždy také jednoznačné, ako sa zdajú pri prvom rozprávaní. Často sa v nich stretáva to, čo by si priala, s tým, čo skutočne zažila.
Osobitné miesto má v texte materstvo a vzťah medzi matkou a dcérou. Natália sa stará o malú Natálku a počas relácie sa k nej opakovane prihovára. Uspáva ju, sľubuje jej bezpečie a predstavuje si, aká bude, keď vyrastie. Popritom sa vracia k vlastnej matke, ktorá po smrti otca odišla pracovať do Rakúska. Spomína na jej kuchyňu, polievky a chvíle z detstva, ale aj na vzdialenosť, ktorá medzi nimi postupne vznikla. V ich vzťahu zostalo veľa nevypovedaného. Natália sama nevie, či sa na matku hnevá, či jej rozumie, alebo či jej jednoducho chýba. Do tohto rodinného príbehu vstupuje aj staršia generácia žien a ich skúsenosti, ktoré si Natália nesie so sebou, hoci by ich možno najradšej zanechala za sebou.
Dôležitým motívom je pamäť, ktorá sa neozýva iba cez slová. Natália hovorí o vôňach a pachoch, ktoré jej pripomínajú konkrétne miesta a udalosti. Vôňa dokáže vrátiť človeka na pole, k jarku, pod strom alebo do domu, v ktorom vyrastal. Aj samotná mačanka sa postupne spája s obrazom stodoly a s udalosťou z detstva, keď Natália našla mŕtveho otca. Zrazu sa za veselým rozprávaním objaví spomienka, ktorá má celkom inú váhu. Varenie, ktoré na začiatku pôsobilo ako zábavná činnosť, sa stáva cestou k miestam, kam sa Natália vo svojom rozprávaní bežne nevracia.
Natália sa pohybuje medzi domácou kuchyňou, internetovou reláciou, spomienkami na zábavy a predstavami o tom, ako žijú ľudia za hranicami jej každodennosti. V jednej chvíli spieva ľudovú pieseň, v druhej komentuje život na sociálnych sieťach a vzápätí sa vráti k receptu. Objavuje sa aj pieseň Atlantída, v ktorej sa miestny svet Raslavíc a okolitých obcí mení na trochu absurdnú predstavu o mieste, ktoré raz možno zmizne pod vodou. Všetky tieto vrstvy vytvárajú prostredie, v ktorom sa osobné stretáva s kolektívnym a v ktorom sa aj obyčajná dedinská historka môže zmeniť na obraz širšieho sveta. Celým rozprávaním prechádza otázka pravdy. Natália ju má priamo v názve relácie a často sa k nej vracia, no jej vlastné príbehy nie sú vždy celkom pevné. Niektoré udalosti si pamätá presne, pri iných si nie je istá, čo sa vlastne stalo. Niekedy sa opraví, inokedy odbočí a občas povie niečo, čo vzápätí sama spochybní.
Pravda sa v jej podaní mieša so spomienkou, predstavou, klebetou aj humorom. Varenie jej poskytuje priestor, v ktorom môže hovoriť o veciach, na ktoré by si možno pri priamom rozhovore netrúfla. A tak sa popri mačanke postupne pripravuje aj čosi, čo nemá presný recept. V závere sa Natália obracia k svojej dcére a premýšľa o tom, aký život ju čaká. Hovorí o ženách v rodine, o ich hlasoch a o tom, čo si so sebou odovzdávajú z generácie na generáciu. Spomenie aj Milku Zimkovú, ženu, ktorá si vzala mikrofón a dokázala hovoriť zo svojho prostredia tak, že ju bolo počuť ďaleko za jeho hranicami. Je to chvíľa, v ktorej sa osobný príbeh Natálie stretáva s dôvodom, pre ktorý táto inscenácia vznikla. A potom sa vysielanie skončí. Zostane posledné pozvanie na mačanku a všetko, čo sa počas neho stihlo povedať, zamiešať, pripomenúť aj nechať nedopovedané.
MEDZI JAVISKOM A KUCHYŇOU. O MAČANKE, HERECTVE A TVORIVOM PROCESE
1. Tímea, v Divadle NA SKOK si spoluzakladateľkou a kmeňovou herečkou, pre ktorú vznikla väčšina repertoáru. Na javisku si stvárnila postavy od Máše, Matky, Alžbety Anglickej, Hanky či Anny Kareniny až po Snehovú kráľovnú. Čo pre teba znamená vstup do sveta monodrámy? Je to zásadne odlišná herecká skúsenosť, alebo prirodzené vyústenie tvojej doterajšej cesty?
Je to pre mňa určite nová a veľmi zaujímavá skúsenosť, pretože inscenácia Varím pravdu: Mačanka je moja prvá monodráma. Doteraz som bola zvyknutá zdieľať javisko s hereckými kolegami, mať sa o koho oprieť, reagovať na partnera a spoločne vytvárať situácie. Tu je to iné. Celý čas som na javisku sama a všetko stojí na mne – na mojej energii, sústredení a schopnosti udržať pozornosť diváka. Zároveň to však nevnímam ako úplne odlišný svet, ale skôr ako ďalší krok v mojom hereckom vývoji. Je to príležitosť vyskúšať si niečo, čo som doteraz nemala možnosť robiť, a zároveň sa naučiť viac dôverovať sama sebe. Myslím si, že práve takéto výzvy človeka posúvajú ďalej. A som rada, že moja prvá monodráma je práve takáto – plná humoru, emócií, života a blízka prostrediu, z ktorého pochádzam.
2. S režisérom inscenácie tvoríte dlhoročný tvorivý tandem, ktorý spoločne formuje podobu inscenácií Divadla NA SKOK. Bola vaša spolupráca pri Mačanke v niečom iná, keď ste tentoraz stáli pred úlohou vytvoriť celý javiskový svet prakticky vo dvojici?
Naša spolupráca bola tentoraz trochu netradičná už od začiatku. Martin bol v čase skúšobného obdobia odcestovaný, takže veľká časť príprav a tvorivého procesu prebiehala online. Komunikovali sme, posielali si nápady, rozoberali jednotlivé situácie a hľadali podobu inscenácie aj na diaľku. Až neskôr sme mali možnosť stretnúť sa a pracovať spolu priamo. Bolo to síce iné, ako keď sme zvyknutí tvoriť spoločne v jednom priestore, ale myslím si, že nám to prinieslo aj určitú slobodu. Každý mohol nad vecami premýšľať samostatne a potom sme si naše predstavy konfrontovali. Pri Mačanke bolo navyše dôležité, že sme spoločne hľadali nielen hereckú podobu postavy, ale aj spôsob, ako prepojiť rozprávanie, humor, hudbu a samotné varenie do jedného celku. Myslím si, že práve naša dlhoročná spolupráca nám pomohla. Už sa poznáme, vieme, ako ten druhý premýšľa, a nemusíme si všetko vysvetľovať od začiatku. Aj keď bol tento proces iný, stále sme vychádzali zo vzájomnej dôvery.
3. Aké je to niesť celú inscenáciu sama? Navyše v tomto prípade nielen hrať, ale aj naživo variť a pracovať s jedlom ako súčasťou javiskového diania. Čo je na takejto hereckej disciplíne najnáročnejšie?
Je to celkom veľká zodpovednosť. Keď človek hrá v inscenácii s viacerými
hercami, môže sa v niektorých momentoch oprieť o partnera. V monodráme je to iné. Musím si udržať pozornosť, tempo a energiu počas celého predstavenia. Zároveň však nechcem, aby to pôsobilo ako naučený text, ktorý iba odrecitujem. Potrebujem byť stále v kontakte s divákmi a reagovať na atmosféru, ktorá v daný večer vznikne. A potom je tu ešte samotné varenie. To je ďalšia disciplína. Musím myslieť na text, hereckú akciu, divákov, ale zároveň aj na to, čo sa práve deje v hrnci. Varenie nie je iba rekvizita alebo efektný doplnok. Je prirodzenou súčasťou príbehu a musí fungovať aj prakticky. Najnáročnejšie je asi dosiahnuť, aby všetky tieto veci pôsobili prirodzene a navzájom sa nerušili. Aby divák nemal pocit, že sleduje herečku, ktorá popri hraní varí, ale aby mal pocit, že sa to všetko deje úplne prirodzene a patrí to k životu tej ženy. A to či sa už mačanka podarí alebo nie je pre mňa ako keby vedľajší efekt, Mne hlavne záleží na tom ako divák predstavenie pochopí, čo pri ňom cíti a to samotné ochutnávanie mačanky je pre mňa až druhoradé.
4. Do akej miery podľa teba Varím pravdu: Mačanka nadväzuje na poetiku Divadla NA SKOK? Čím je táto inscenácia v rámci vášho repertoáru výnimočná a čo môže divákom ponúknuť, s čím sa v ostatných inscenáciách nestretnú?
Myslím si, že Mačanka do poetiky Divadla NA SKOK určite zapadá, pretože aj v našej doterajšej tvorbe sa snažíme prinášať príbehy, ktoré majú v sebe emóciu, humor, ľudskosť a určitú blízkosť k divákovi. Zároveň sa nebojíme experimentovať a skúšať nové divadelné formy. Výnimočná je predovšetkým tým, že prepája divadlo s varením. Vzniká tu spojenie kabaretu, kuchárskej šou a ženskej výpovede. Divák nesleduje iba príbeh jednej ženy, ale zároveň je prítomný pri príprave tradičného jedla, ktoré má svoje miesto v našom regióne a v našich spomienkach. Pre mňa je dôležitá aj šariština a prostredie, z ktorého tento príbeh vychádza. Myslím si, že diváci sa v tom môžu nájsť, zasmiať sa, možno si na niečo zaspomínať a možno si uvedomiť aj veci, o ktorých sa bežne nehovorí.
5. Inscenácia je venovaná Milke Zimkovej a jej nezameniteľnej poetike. Čo pre teba znamená stvárňovať príbeh, ktorý vzdáva hold jej tvorbe? V čom sa vám podarilo priblížiť jej humoru, rozprávačstvu a pohľadu na svet? A čo myslíš, ako by na tvoju Mačanku reagovala samotná Milka Zimková?
Musím sa priznať, že pred Mačankou som Milku Zimkovú poznala predovšetkým z filmu Pásla kone na betóne. O jej monodrámach a divadelnej tvorbe som toho veľa nevedela, takže príprava na túto inscenáciu bola pre mňa zároveň aj veľkým objavovaním a vzdelávaním sa. Pozerala som si jej monodrámy, rozhovory, videá a záznamy jej vystúpení, niektoré sama a niektoré spoločne s režisérom. Zaujímalo ma nielen to, ako hrala a rozprávala svoje príbehy, ale aj to, aká bola ako človek, čo ju zaujímalo, čo chcela svojou tvorbou ľuďom odovzdať a akým spôsobom sa im prihovárala. Postupne som začala viac chápať jej osobitý humor, odvahu pomenúvať veci priamo, ale aj jej schopnosť rozprávať o obyčajných ľuďoch a ich životoch tak, že sa v nich človek dokáže nájsť. Myslím si, že práve toto je na jej tvorbe krásne a nadčasové. Našou ambíciou určite nebolo Milku Zimkovú napodobňovať. Skôr sme sa snažili spoznať jej svet, pochopiť jej spôsob rozprávania a nájsť vlastnú cestu, ako na jej odkaz nadviazať. Pre mňa osobne bolo veľmi obohacujúce spoznávať ju aj z tejto stránky, pretože som vďaka Mačanke objavila umelkyňu, ktorej tvorbu som predtým poznala len veľmi okrajovo. A ako by reagovala na moju Mačanku? To si, samozrejme, môžem len predstavovať. Veľmi by som si želala, aby sa jej páčila. Možno by sa zasmiala, možno by mala aj nejaké pripomienky. Ale dúfam, že by cítila, že sme k jej tvorbe pristupovali s rešpektom, úctou a úprimnou snahou zachovať niečo z toho, čo nám svojimi príbehmi zanechala.
6. Hana Vernerová, výtvarná podoba Mačanky sa pohybuje na pomedzí domácej kuchyne, kabaretnej šou a trochu svojského televízneho štúdia. Červená farba, výrazný kostým Natálie, parochňa, kuchynské vybavenie aj pripravené stolíky pre divákov vytvárajú pomerne osobitý svet. Ako si hľadala jeho podobu a čo všetko si chcela prostredníctvom scénografie a kostýmu o Natálii prezradiť?
Pri Mačanke som chcela vytvoriť prostredie, ktoré bude mať v sebe trochu veľkoleposti, ale zároveň aj obyčajnosť domácej kuchyne. Natália má svoju predstavu o tom, ako má vyzerať jej relácia, a podľa toho sa aj prezentuje. Chce byť výrazná, chce zaujať a chce, aby ju ľudia vnímali. Preto je aj jej kostým trochu extravagantný, miestami až prehnaný. Je v ňom kus jej predstavy o sebe samej, ale aj jej túžba byť niekým, koho si diváci zapamätajú. Červená farba sa prirodzene stala výrazným prvkom celého výtvarného riešenia. Pri scénografii sme zároveň pracovali s predmetmi, ktoré poznáme z domácností – hrnce, poháre, misky či kuchynské pomôcky. Všetko má svoju praktickú funkciu, ale zároveň to vytvára obraz Natáliinho sveta. Dôležité pre mňa bolo, aby priestor nepôsobil príliš dokonale. Máme pocit, že si ho Natália postupne zariadila sama, podľa vlastných možností a predstáv. A možno práve v tom je jej čaro. Je to jej malé štúdio, jej kuchyňa a jej miesto, v ktorom sa môže aspoň na chvíľu cítiť ako veľká hviezda.
Príbehy, ktoré rozpráva Natália, sa možno odohrávajú v kuchyni, no svojimi témami siahajú oveľa ďalej. Sú o rodine, vzťahoch, spomienkach, pravde aj o ľuďoch, ktorých stretávame každý deň. A možno práve preto v nich dokážeme nájsť aj kúsok vlastného života.
Ak chcete tento svet spoznať naživo, pozývame vás na predstavenia Varím pravdu: Mačanka v rámci NA SKOK-FEST VI. a tiež na ďalšie reprízy počas divadelnej sezóny Divadla NA SKOK.
Komentáre