Tri śestri

​Autor a režisér Martin Bašista sa voľne inšpiroval slávnou hrou Antona Pavloviča Čechova Tri sestry a vytvoril nezvyčajne intenzívnu, jemnú a intímnu sondu do ženskej duše na slovenskej dedine v čase vysťahovalectva. Ako hrací priestor si zvolil javisko, kde vytvoril arénu a divákov v nej uzavrel spustenou oponou. Hneď pri príchode do hracieho priestoru diváci videli tri herečky v krásnych krojoch, ktoré, sediac pri troch vedrách, škrabali zemiaky. Táto činnosť sa stala jedným z hlavných motívov vyjadrujúcich stereotypný a nenaplnený život slovenských žien. Repetícia konania a rozhovorov troch žien počas predstavenia gradovala. Zámer skvele dopĺňala hudba – tikanie hodín a jemný až westernový hudobný motív. Tri herečky sa dookola „krútia“ v tom istom trápení, ktoré občas vystrieda radosť a smiech. Neustále snívajú o tom, že odídu za lepším životom do Ameriky. Predstaviteľky troch sestier sú napriek svojmu mladému veku a zdanlivo neveľkým skúsenostiam vo svojich výkonoch veľmi uveriteľné a prirodzené. Režijnú prácu Martina Bašistu charakterizuje detailná práca s textom a významom, rytmom celej inscenácie, ale aj presnosťou hereckých výkonov. Z týchto prvkov vytvára režisér výnimočnú inscenáciu, ktorá podľa odbornej poroty prekračuje a maže hranice medzi ochotníckym a profesionálnym divadlom. Divadelníci pred našimi očami vytvárajú záhadné, vtipné, krásne a dojímavé mystérium ženskej duše. To všetko s minimom rekvizít, len presným hereckým gestom, emóciou, pohybom, hudbou a hlasom. Inscenácia Tri śestri suverénne patrila k vrcholom tohtoročnej Palárikovej Rakovej.

​​

javisko.sk

​​

Byť ticho a vypiť si je jedna z mála veselých vecí, ktoré môžu tri nešťastné sestry z východného Slovenska urobiť. Martin Bašista s členkami raslavického súboru Na skok naštudovali vlastnú variáciu Čechovových Troch sestier. Stačili im práve ony – tri hlavné postavy. Brata, švagrinú, uniformované aj neuniformované návštevy, lekára, pestúnku ani ďalšie prúdenia deja nepotrebovali. Z ikonickej hry vyabstrahovali pocity zúfalstva a straty moci nad vlastným životom smerujúce k neprekonateľnej apatii, ktorá trom ženám nedovolí opustiť ich obec, roly, smutné životy. Kým Irina, Máša a Oľga od A. P. Čechova chceli ísť do Moskvy, tie Bašistove nedokážu zas ani zbaliť kufor a odísť do Ameriky, po ktorej túžia, ba čo viac, nedokážu odísť ani do susednej obce. Šúpu zemiaky a dlhé roky opakujú tie isté vety. Plynutie času je v Čechovových hrách špecifickou témou. Svojské je aj v inscenácii Tri śestri. Autor úpravy a režisér je k týmto ženám veľkorysý. Dopraje im zakaždým až dva roky, no ony sa aj tak nikam nepohnú. Stále sú tam. Stále v tých istých krojoch, stále s tými istými spomienkami na smrť otca a s pochybnosťami o bratovi Ondrejovi. Ich zacyklenosť zobrazil režisér varírovaním rovnakého obrazu a replík, a to až päťkrát (postupne po 11 a napokon 19 rokoch od smrti otca). Jediné vzrušenie v ich úbohých životoch je fľaša pálenky. Po jej vypití sa uvoľnia a aspoň v predstavách sa dostanú vlakom do vedľajšej dediny. Farebné kroje však nezložia ani vtedy – sú to ich „železné košele“. Určujúcim je fakt, že celú inscenáciu naštudovali v šarišskom nárečí. To pre časť publika uberá  na jej zrozumiteľnosti a tiež môže meniť vyznenie inscenácie v závislosti od regiónu, v ktorom sa odohrá dané predstavenie. Tri śestri je komorná inscenácia pre znalcov aj ignorantov diela A. P. Čechova. Sestry v úvode povedia, že sa „treba pripraviť, že už bude dobre“, no nie je prekvapením, že „hetka z valala do Ameriky“ sa napokon nedostali.​

​

Lenka Dzadíková

Scénická Žatva 2022​

​​

Známu Čechovovu klasiku o neschopnosti vymaniť sa zo zažitých vzorcov súbor z Raslavíc preniesol na šarišský valal. Mášu, Oľgu a Irinu režisér Martin Bašista vyzliekol z mušelínu a navliekol ich do kroja. Miesto samovaru stoja na javisku tri maľované vedrá, a na miesto popíjania ruského čaju sa tu rajbe švábka. V aréne pri zatiahnutej opone stoja okrem vedier na javisku tri kufre a tri stoličky. A to je všetko. Bohaté kroje vyplnia zvyšok. Vzletné filozofovanie o nekonečnej šírke ruskej duše v prepise do šarištiny a značnej úprave nie je o nič hlbšie, ale ani plytšie ako zemiaková brázda. A ak šírku ruskej čechovskej duše určujú višňové sady či brezové lesy, tak tú slovenskú možno pokojne merať zemiakovými poliami. Lebo z tej brázdy, čo si človek za traktorom vychodí, sa veru občas ťažko vychádza. Všetky tie návštevy, ktoré do domu Prozorovovcov u Čechova chodia, obstarajú raslavické tri sestry samy. Miesto návštev prichádzajú listy. A tak čechovovská bezútešnosť dostáva nový rozmer. Trom sestrám z valala nezostáva nič iné, iba spomínať a točiť sa v kruhu spomienok, umárajúci ale bezpečný stereotyp. Máša, Oľga a Irina v bohatom zdobenom kroji tak zvláštne pripomínajú akúsi parafrázu na ruské matriošky. A spôsob, akým príbeh z pera Čechova prepisujú a rozprávajú, mechanizmus matriošky vlastne pripomína tiež. Vždy sa vylúpne vlastne to isté opakovanie situácie len s istou obmenou a vo výraznejšej štylizácii. Vo výsledku sa tak pozeráme na šikovnú parafrázu Čechovových Troch sestier, presnejšie na niečo, čo možno označiť ako „Čechov meets Ťapákovci“. A na počudovanie toto na prvý pohľad bizarné spojenie funguje, pretože ponúka zvláštne presný komentár o Slovákoch. A hoci úplne lichotivý nie je, rozhodne neuráža, len presne pomenúva. A že namiesto do Moskvy chcú tie tri z Raslavíc ísť do Ameriky? Milý Anton Pavlovič, prepáč, ale kto by už dnes chodil do Moskvy?

​

Mgr.Art Zuzana Galková, ArtD

​

Matka

O Barčovej Ivanovej hre Matka sa už za jeho života zvyklo hovoriť, že bola napísaná pre ochotníkov. Aj keď autor sám taký zámer nikdy nedeklaroval, bohatá inscenačná tradícia práve na ochotníckych javiskách hovorí minimálne o tom, že ju táto skupina prijala za svoju. Divadelný súbor NA SKOK patrí tiež medzi tých, ktorí siahli práve po Barčovej Matke. Príbeh matky a jej dvoch synov, medzi ktorými vládne súrodenecká rivalita ponúka vďaka svojmu jednoduchému pôdorysu priestor pre precíznu prácu s hercom. Režisér Martin Bašista si bol evidentne vedomý kvalít, ktoré súbor Divadla NA SKOK ponúka a vyťažil z nich maximum. Herecké osadenstvo súboru sa preukázalo ako nadštadardne disponované. Veľmi príjemným prekvapením bola čistá javisková reč, ktorá sa pomaly stáva skôr výnimočným úkazom ako pravidlom. Na scéne, ktorej zadný horizont tvoril náznak steny izby a pred ňou stál stôl za/či pred ktorým sa odohrávala väčšina scén nemali herci priestor skrývať sa za akékoľvek „barličky“. Celé scénografické riešenie smeruje pozornosť na nich. Zuzana Holičová v postave Matky stála pred neľahkou úlohou - hodnoverne stvárniť pokornú dedinskú ženu, ktorá je (súdiac podľa výzoru predstaviteľky) nepomerne staršia. Zároveň s citom pre mieru stvárniť ženu, ktorá vďaka víziam vidí budúcnosť rodiny. Holičová sa preukázala ako herečka, ktorá v úsporných gestách veľmi presne dokresľuje emóciu. Citlivá práca s hlasom pomáhala herečke „pridať“ roky. A Holičová tak vytvorila pomerne sugestívny obraz matky vedomej si neodvratnosti blížiacej sa tragédie. Matky, ktorá sa snaží deliť lásku medzi dvoch nezmieriteľných bratov rovnomerne a tak ako najväčší prejav lásky obetuje vlastný život aby jedného pred druhým zachránila. Adam Torok postavu Jana kreoval nielen ako bezohľadného sebeckého zurvalca ale zároveň ako syna, ktorý túži po materskej láske no neustále ju spochybňuje. Súrodeneckú rivalitu vyplývajúcu z bratskej žiarlivosti zobrazuje v celej hĺbke. Jeho Jano nie je len zlý človek, je v prvom rade nešťastný človek. Zvučný hlas a posturika sú najvýraznejšími prostriedkami, s ktorými Torok umne narába. Výsledkom je teda presvedčivá postava žiarlivého zurvalca. V protiváhe k nemu je jeho brat Paľo stvárnený Filipom Pavukom. Už na prvý pohľad pôsobí nepomerne kultivovanejšie nielen vo verbálnom ale i fyzickom prejave. Pavuk je v prejave podstatne subtílnejší, z postavy jeho Paľa spočiatku priam vyviera snaha „nestúpiť na otlak“ bratovi. Aj keď sa búri je to vzbura skôr opatrná, kontrolovaná , nie živelná. Trom hlavným protagonistom dobre sekundujú v postavách susedy – Andrea Šoltésová, či v postave Katy - Lucia Dobócziová. Andrea Šoltésová kreuje Susedu ako typickú zvedavú dedinskú ženu, ktorá vie o všetkom čo sa v dedine šuchne. Nie je to však len ako zo Ženského zákona vystrihnutá klebetnica, Šoltésová neskĺza v postave iba k prvému plánu. Inscenáciu charakterizuje koncentrované, naplnené herectvo a jednotlivé herecké výkony sú pomerne vyrovnané. Inscenácia si držala dobrý temporytmus od začiatku. Škoda, že v závere, ktorý je vyvrcholením celého deja, „reťaz“ akoby padla. Súvisí to možno aj s tým, že hoci sa tvorcovia pátosu úspešne vyhýbali, predsa len sa to ku koncu úplne nepodarilo a tak ich stiahol aj vo veci vnútorné rytmu. Toto zaváhanie je však z môjho pohľadu úplne pochopiteľné – je to nástraha, ktorú kladietext samotný a myslím, že aj skúsenejší inscenátori bojujú s tým istým problémom. Režisérovi i scénografovi inscenácie v jednom – Martinovi Bašistovi sa darí od začiatku budovať pocit nezvratnosti osudu. Výrazne tomu napomáha aj výborná práca s hudbou, ktorá dáva inscenácií miestami takmer filmový rozmer. Bašista príbeh Barčovej Matky tlmočí jasne a zrozumiteľne. Matkine vidiny a reálne scény oddeľuje pomocou svetla (pri vidinách je scéna svietená modro). Jemné remeselné zaváhania sa ocitli azda len v odchodoch/príchodoch postáv . Najvypuklejšie to bolo po prvom odchode susedy, ktorú v izbe vystriedal Jano. Príchod nebol ani štylizovaným, ani nereagoval na susedu, s ktorou sa zákonite musel vo dverách „zraziť“. Skrátka príchody a odchody ako by boli nejaké. Inscenácia Barčovej Matky v podaní Raslavického divadla NA SKOK je v tom najlepšom slova zmysle inscenovaná úplne klasickým spôsobom. Bez výrazných dramaturgických či interpretačných zásahov. Matka v ich podaní je ukážkou mimoriadne dobre zvládnutej klasiky – režijne i herecky. Inscenácia má výrazné remeselné kvality ale nechýba jej ani ľudská hĺbka. Napriek drobným zaváhaniam je to inscenácia, ktorá sa vyznačuje kvalitami, ktoré by naplnili aj kritéria kladené na profesionálne inscenácie.

​

Mgr.Art Zuzana Galková, ArtD

Scénická žatva 2020