​TRI ŚESTRI

To, čo ma potešilo na tomto predstavení, je, že dokáže osloviť aj širšieho, aj prísnejšieho diváka. Máme dočinenia s dielom, ktoré je, podobne ako v postmodernom divadle, písané dvoma prúdmi. Jeden je taký, ktorý dokážeme vnímať v základnej rovine, a druhý je vytvorený spôsobom referencií na iné texty, iné situácie, iné východiská. Tým pádom vzniká nádherné napätie medzi týmito dvoma rovinami, z čoho vzniká estetický zážitok. Tá prvá rovina je, dalo by sa povedať, referenčná – odkazuje na Čechovovu predlohu. Tá druhá je tá, ktorú ste si zvolili ako inscenačnú, a tá má už veľmi zaujímavé polohy, ktorými vytvára dialóg s Čechovovým textom. Vznikajú veľmi krásne, groteskné a komediálne situácie. Je to niečo ako Umberto Eco a jeho Meno ruže. Meno ruže môžeme čítať spôsobom, že vnímame len dej, a aj to prináša krásny estetický zážitok každému čitateľovi. Ale trošku sčítanejšiemu, vzdelanejšiemu a informovanejšiemu čitateľovi sa vytvára dodatočný pôžitok. Ten pochádza z toho, že Umberto Eco paroduje detektívny román, paroduje Sherlocka Holmesa, paroduje situácie z iných žánrov a podobne. Tak vzniká krásne napätie, ku ktorému môže dospieť len ten, kto vie, že existuje Sherlock Holmes, Pes baskervillský, detektívny román a podobne. Ale, hovorím, čitateľ, ktorý v živote nepočul o Sherlockovi Holmesovi, takisto prežíva nádherný zážitok. Tak je to aj vo vašom predstavení. Tí, ktorí nikdy nečítali Čechova, dokážu vaše predstavenie sledovať. Ale tí, ktorí sme Čechova čítali, máme bonus. Veľké plus. Jeden extra zážitok, keď až s netrpezlivosťou čakáme, ako vyriešite jednotlivé situácie, ktoré u Čechova sú. Vieme, že to nebude popisné, vieme, že to nebude banálna interpretácia. V súvislosti s Čechovovými predlohami je známe a už viac ako sto rokov sa vedie diskusia o tom, čo tým Čechov myslel, keď viaceré svoje hry označil ako komédie. Teatrológovia, režiséri, dramaturgovia aj herci poznajú situáciu, ktorá vznikla v súvislosti s týmito Čechovovými hrami. Veľký Stanislavskij im dal interpretačný tón, ktorý sa potom ďalej opakuje, prenáša a jeho atmosféra pretrváva dodnes. Stanislavského spôsob čítania pritom nie je nijakým spôsobom komediálny v tom zmysle, že by vytváral komické situácie. Práve naopak – je veľmi ťaživý a dramatický. K tej pôvodnej predstave akoby sme sa už nedokázali vrátiť. Mám však pocit, že vy ste tie dvere znovu otvorili. Že je možné tieto hry čítať ako komédie a hľadať v nich priestor pre komiku. Komédia ako žáner má rozličné podoby a myslím si, že ste si vybrali tú najsprávnejšiu – grotesku. Keď si chcem grotesku nejakým spôsobom zadefinovať, prichádza mi na um verš z Goetheho Fausta, keď Duch zeme hovorí: „Či ducha ľudského, čo do výšin sa pnie, pochopil a splní jeden z vás?“ To je jedna poloha. A potom tá druhá: „Mŕtvy otecko, mŕtvy brat, mŕtvy Dunčo… a máme to. Stalo sa. Odohralo sa.“ Skláňam sa pred vašou invenciou. V týchto polohách ste dokázali nájsť nádherný kľúč, ako uvažovať o Čechovovi nie Stanislavského spôsobom, ale spôsobom komédie – bez ohľadu na to, čo to znamená. Je tam neuveriteľne veľa irónie. Ten nádherný sviatočný ľudový kroj, nalakované nechty a pritom sa šúpu zemiaky. Fantastické. Keď si totiž pozriem množstvo inscenácií alebo televíznych spracovaní, vidím ľudí v krojoch pracovať na poli v nádherných, čistých bielych nohaviciach a košeliach, ktorých sa zem akoby ani nedotkla. Tam to myslia s neuveriteľnou vážnosťou, a tým vzniká gýč a nepravdepodobnosť. Vy to robíte zámerne. Dávate do nádhernej ironickej polohy niečo také krásne, ako je sviatočne vyžehlený kroj s nalakovanými nechtami, a do toho sa šúpu zemiaky. Tie zemiaky napokon vyznievajú neuveriteľne tragickým podtónom. Hodiny tikajú, odbíjajú, čas prechádza, celý život prejde… a my šúpeme zemiaky. Dávno som nevidel takýto tragický obraz. Je nesmierne veľavravný. Má referencie aj na to, čo sa dialo na východnom Slovensku koncom 19. storočia – vysťahovalectvo do Ameriky, ale aj na prvú polovicu 20. storočia. Nachádzal som tam tieto odkazy. Lebo keď len šúpeme zemiaky, žiadna tragédia nás akoby nemôže postihnúť. Ale je tam znova aj Čechov, ktorého sa nechcete pustiť, ale zároveň sa ho držíte, pretože je základom, z ktorého vychádzate. A to je dobre. Nie je to zhovadenie ani paródia na Čechova, pretože tá čechovovská dimenzia – sila tej bezmocnosti odísť – zostáva zachovaná. Vy ju však riešite iným spôsobom. Nevadilo mi, že Oľga na konci odchádza. Irónia. Groteska. Tetovania. Práca s hudbou – výborne. Blíž k Tebe, Bože môj verzus ľudová pieseň. Táto konfrontácia funguje výborne. Veľmi sa mi páčili momenty opakovania, ktoré nie sú nudné ani mechanické. Naopak, gradujú, vytvárajú nové varianty a neustále sa stupňujú. Ja už len na záver poviem jedno. Anton Pavlovič Čechov – Čajka, Moskovské MCHAT. Čechovove Tri sestry v réžii Svetozára Sprušanského. Miroslav Krleža – Rod Glembayovcov v Divadle na Vinohradoch v Prahe v réžii Martina Hubu. A Čechovove Tri śestri, Raslavice, réžia Martin Bašista. Neviem, koľko mi ešte Pán Boh nechal života, ale tieto predstavenia si budem pamätať. doc. PhDr. Michal Babiak, CSc. Gorazdov Močenok

​

doc. PhDr. Michal Babiak, CSc.

Gorazdov Močenok 2023

​

​Autor a režisér Martin Bašista sa voľne inšpiroval slávnou hrou Antona Pavloviča Čechova Tri sestry a vytvoril nezvyčajne intenzívnu, jemnú a intímnu sondu do ženskej duše na slovenskej dedine v čase vysťahovalectva. Ako hrací priestor si zvolil javisko, kde vytvoril arénu a divákov v nej uzavrel spustenou oponou. Hneď pri príchode do hracieho priestoru diváci videli tri herečky v krásnych krojoch, ktoré, sediac pri troch vedrách, škrabali zemiaky. Táto činnosť sa stala jedným z hlavných motívov vyjadrujúcich stereotypný a nenaplnený život slovenských žien. Repetícia konania a rozhovorov troch žien počas predstavenia gradovala. Zámer skvele dopĺňala hudba – tikanie hodín a jemný až westernový hudobný motív. Tri herečky sa dookola „krútia“ v tom istom trápení, ktoré občas vystrieda radosť a smiech. Neustále snívajú o tom, že odídu za lepším životom do Ameriky. Predstaviteľky troch sestier sú napriek svojmu mladému veku a zdanlivo neveľkým skúsenostiam vo svojich výkonoch veľmi uveriteľné a prirodzené. Režijnú prácu Martina Bašistu charakterizuje detailná práca s textom a významom, rytmom celej inscenácie, ale aj presnosťou hereckých výkonov. Z týchto prvkov vytvára režisér výnimočnú inscenáciu, ktorá podľa odbornej poroty prekračuje a maže hranice medzi ochotníckym a profesionálnym divadlom. Divadelníci pred našimi očami vytvárajú záhadné, vtipné, krásne a dojímavé mystérium ženskej duše. To všetko s minimom rekvizít, len presným hereckým gestom, emóciou, pohybom, hudbou a hlasom. Inscenácia Tri śestri suverénne patrila k vrcholom tohtoročnej Palárikovej Rakovej.

​​

javisko.sk

​​

Byť ticho a vypiť si je jedna z mála veselých vecí, ktoré môžu tri nešťastné sestry z východného Slovenska urobiť. Martin Bašista s členkami raslavického súboru Na skok naštudovali vlastnú variáciu Čechovových Troch sestier. Stačili im práve ony – tri hlavné postavy. Brata, švagrinú, uniformované aj neuniformované návštevy, lekára, pestúnku ani ďalšie prúdenia deja nepotrebovali. Z ikonickej hry vyabstrahovali pocity zúfalstva a straty moci nad vlastným životom smerujúce k neprekonateľnej apatii, ktorá trom ženám nedovolí opustiť ich obec, roly, smutné životy. Kým Irina, Máša a Oľga od A. P. Čechova chceli ísť do Moskvy, tie Bašistove nedokážu zas ani zbaliť kufor a odísť do Ameriky, po ktorej túžia, ba čo viac, nedokážu odísť ani do susednej obce. Šúpu zemiaky a dlhé roky opakujú tie isté vety. Plynutie času je v Čechovových hrách špecifickou témou. Svojské je aj v inscenácii Tri śestri. Autor úpravy a režisér je k týmto ženám veľkorysý. Dopraje im zakaždým až dva roky, no ony sa aj tak nikam nepohnú. Stále sú tam. Stále v tých istých krojoch, stále s tými istými spomienkami na smrť otca a s pochybnosťami o bratovi Ondrejovi. Ich zacyklenosť zobrazil režisér varírovaním rovnakého obrazu a replík, a to až päťkrát (postupne po 11 a napokon 19 rokoch od smrti otca). Jediné vzrušenie v ich úbohých životoch je fľaša pálenky. Po jej vypití sa uvoľnia a aspoň v predstavách sa dostanú vlakom do vedľajšej dediny. Farebné kroje však nezložia ani vtedy – sú to ich „železné košele“. Určujúcim je fakt, že celú inscenáciu naštudovali v šarišskom nárečí. To pre časť publika uberá  na jej zrozumiteľnosti a tiež môže meniť vyznenie inscenácie v závislosti od regiónu, v ktorom sa odohrá dané predstavenie. Tri śestri je komorná inscenácia pre znalcov aj ignorantov diela A. P. Čechova. Sestry v úvode povedia, že sa „treba pripraviť, že už bude dobre“, no nie je prekvapením, že „hetka z valala do Ameriky“ sa napokon nedostali.​

​​

Scénická Žatva 2022​

​​

Známu Čechovovu klasiku o neschopnosti vymaniť sa zo zažitých vzorcov súbor z Raslavíc preniesol na šarišský valal. Mášu, Oľgu a Irinu režisér Martin Bašista vyzliekol z mušelínu a navliekol ich do kroja. Miesto samovaru stoja na javisku tri maľované vedrá, a na miesto popíjania ruského čaju sa tu rajbe švábka. V aréne pri zatiahnutej opone stoja okrem vedier na javisku tri kufre a tri stoličky. A to je všetko. Bohaté kroje vyplnia zvyšok. Vzletné filozofovanie o nekonečnej šírke ruskej duše v prepise do šarištiny a značnej úprave nie je o nič hlbšie, ale ani plytšie ako zemiaková brázda. A ak šírku ruskej čechovskej duše určujú višňové sady či brezové lesy, tak tú slovenskú možno pokojne merať zemiakovými poliami. Lebo z tej brázdy, čo si človek za traktorom vychodí, sa veru občas ťažko vychádza. Všetky tie návštevy, ktoré do domu Prozorovovcov u Čechova chodia, obstarajú raslavické tri sestry samy. Miesto návštev prichádzajú listy. A tak čechovovská bezútešnosť dostáva nový rozmer. Trom sestrám z valala nezostáva nič iné, iba spomínať a točiť sa v kruhu spomienok, umárajúci ale bezpečný stereotyp. Máša, Oľga a Irina v bohatom zdobenom kroji tak zvláštne pripomínajú akúsi parafrázu na ruské matriošky. A spôsob, akým príbeh z pera Čechova prepisujú a rozprávajú, mechanizmus matriošky vlastne pripomína tiež. Vždy sa vylúpne vlastne to isté opakovanie situácie len s istou obmenou a vo výraznejšej štylizácii. Vo výsledku sa tak pozeráme na šikovnú parafrázu Čechovových Troch sestier, presnejšie na niečo, čo možno označiť ako „Čechov meets Ťapákovci“. A na počudovanie toto na prvý pohľad bizarné spojenie funguje, pretože ponúka zvláštne presný komentár o Slovákoch. A hoci úplne lichotivý nie je, rozhodne neuráža, len presne pomenúva. A že namiesto do Moskvy chcú tie tri z Raslavíc ísť do Ameriky? Milý Anton Pavlovič, prepáč, ale kto by už dnes chodil do Moskvy?

​

Mgr.Art Zuzana Galková, ArtD

​

​

SNEHOVÁ KRÁĽOVNÁ

V piatok ako prvé súťažné predstavenie na festivale Gorazdov Močenok sa nám predstavilo divadlo z Raslavíc Na skok s novým titulom Snehová kráľovná. Divák hneď od začiatku bol ponorený v atmosfére zimy - meluzína sa ozývala z každého kúta divadla. Hneď po otvorení opony sa začal odvíjať slávny príbeh Hansa Christiana Andersena o Kajovi a Gerde. Obrázky z večného príbehu o hľadaní lásky nás krok po kroku viedli príbehom a takto sme bolo vťahovaní do starodávneho mýtu o moci zla a o moci dobra. V bielom priestore s dvoma dverami a s dvoma oknami sa ako v adventom kalendári objavovali postavy, ktoré posúvali dej a pomáhali nám meditovať o témach medziľudských vzťahov. Andersenovu predlohu režisér inscenácie Martin Bašista prepísal do novej formy, ale v princípe zachoval všetky dôležité motívy pôvodnej rozprávky. V novej interpretácii Divadla Na skok sa príbeh viac psychologizoval a dostal sa tak výraznejšie do sveta dospelých. Hlavným motívom inscenácie je rovnováha. Zima sa vymkla z rovnováhy ročných období a chce si uzurpovať len svoju moc a tým nastáva chaos. Biely priestor pôsobí slávnostne, ale aj desivo. Kajovi padne do oka črepinka zrkadla a zmení sa jeho charakter - všetko vidí v zlom svetle. Má chladný pohľad ako Snehová kráľovná. Tá si ho aj zoberie do svojho zámku, kde Kaj z rozbitých črepín skladá nanovo jeho formu ale márne. Sám to nedokáže. Nakoniec Gerda svojím odhodlaním a hlavne tým, že má čisté srdce, sa dostane po rôznych peripetiách svojho putovania až do paláca Snehovej kráľovnej a Kaja zachráni z večnej zimy - z chladu svojho srdca. Inscenácia žánrovo osciluje medzi hudobným divadlom a činohrou. Mizanscény sú vkusné, symbolické a nápadité. Mnohým situáciám by však svedčila väčšia razantnosť a jasných strih, kedy by sa nevariovala tá istá téma, ale by sa prešlo do ďalšej. Hudba Jakuba Salu je emotívna a osobná. Je veľkým prínosom pre inscenáciu. Avšak aj pri hudobnej dramaturgii by sa viac mal uplatniť princíp kontrastov - lyrická hudba by mala striedať hudba experimentálna, pieseň by malo striedať ticho, alebo len hudobné ruchy. Takto v inscenácii vznikal istý druh presýtenosti prvkov. Kostýmy Hany Vernerovej pôsobili hravo a scéna pomáhala režisérovi rozvíjať svoje nápady. V každom prípade je predstavenie “Divadla Na skok” opäť oživenie festivalu a novým žánrom, ktorý si vyskúšalo raslavický tvorivý tím. Už roky ho vnímame ako fenomén, ktorý treba z každejstrany podporovať.

​

Mgr.art. Kamil Žiška

Gorazdov Močenok 2026

​

MATKA

Divadelný súbor Na SKOK z Raslavíc, pod vedením režiséra Martina Bašistu, priniesol na javisko Močenského kultúrneho domu „jeden z pilierov slovenskej dramatiky", ako to súbor uvádza v bulletíne, a to drámu Júliusa Barča-Ivana Matka. Konflikt dvoch bratov, ktorého tragické vyústenie vidí ich matka vo svojich predtuchách, sa snaží vyriešiť osobnou obetou a namiesto smrti jedného syna a doživotnej nenávisti voči druhému, si volí vlastnú smrť. Divákov víta otvorená scéna s bielym baletizolom na javisku, ústiacim do horizontálnej polorozpadnutej bielej plochy, spolu vytvárajúcej opačnú perspektívu. Tá sa následne postupnosťou deja ďalej rozpadá. V kontraste s touto štylizovanou plochou súbor ponúka historicky pregnantne vypracované kostýmy, mobiliár a rekvizity, v kombinácii s herectvom psychologickej pravdepodobnosti, ktoré pätica hercov zvláda na vysokej kvalitatívnej úrovni. Napriek ich mladému veku dokážu herecky zvládnuť aj tie dramaticky najnáročnejšie pasáže a uhrať aj postavy vekovo staršie. Hudobný a svetelný plán vhodne umocňujú dramatickosť situácií. Hra má antický pôdorys a aj keď sa v súvislosti s predtuchami hovorí o Bohu, nemožno ho stotožniť s kresťanským, ktorý dáva človeku slobodnú vôľu a zodpovednosť za svoje konanie. Je to skôr osud, fátum, ktorého plány sa hlavná hrdinka snaží prekaziť za cenu vlastného života. Aj keď inscenácia znesie najvyššie hodnotiace parametre, nezaškodilo by niektoré situácie skrátiť, najmä v druhom a treťom dejstve, a to v záujme zhutnenia a gradácie inscenácie. Tomu by pomohlo aj voľnejšie narábanie s príchodmi a odchodmi do hracieho priestoru v zmysle jeho štylizácie, kedy súbor nemusí akceptovať reálny pôdorys domu, čím by sa inscenácia mohla zdynamizovať. V každom prípade sme boli po vzhliadnutí inscenácie Matka svedkami výnimočného divadelného počinu, ktorý v kontexte amaterského divadla atakuje svojimi parametrami hranice kvality profesionálneho divadla.

​

Gorazdov Močenok 2025

​

​Najvýraznejšiu výnimku predstavovala inscenácia známeho textu Júliusa Barča-Ivana MATKA v podaní divadelného súboru NA SKOK z Raslavíc. V rámci súťažnej sekcie to bolo jediné predstavenie, ktoré sa pokúsilo o modernú interpretáciu klasického dramatického textu. Kontinuitu a vývoj jednotlivých súborov som nespomínal v predchádzajúcich riadkoch náhodou. Divadelný súbor NA SKOK patrí k stáliciam slovenského ochotníckeho divadla. Ich hviezda na ochotníckom nebi žiari už päť rokov. Za ten čas prešli divadelníci z Raslavíc úžasnú umeleckú cestu a ich hviezda žiari stále jasnejšie. Za výdržou a kreativitou divadelného súboru NA SKOK sa skrýva predovšetkým jeden divadlu oddaný, mladý, subtílny muž menom Martin Bašista. Medzičasom vyštudovaný profesionálny režisér už získava prvé ostrohy v profesionálnom divadle, ale to mu nebráni, aby si NA SKOK neodbehol aj k ochotníckemu divadlu v Raslaviciach.A veru ten skok je nejeden, o čom vypovedá ich repertoár,  mesačný hrací plán a počet premiér. Spolu s vernými ochotníkmi, ktorých nielen režíruje, ale im aj navrhuje a realizuje kostýmy a scénu, priniesli na 57. Palárikovu Rakovú známu hru autora, ktorý pre Bašistu a jeho súbor veľa znamená. Dá sa povedať, že Július Barč -Ivan je pre divadelný súbor NA SKOK ikonickým autorom. Minulú sezónu Bašista inscenoval v Spišskom divadle vlastný autorský projekt pod názvom MY A TÍ DRUHÍ, v ktorom sa na pozadí rámcovej situácie z hry NEZNÁMY v jednom priestore stretávajú postavy z kľúčových Barčových hier. Na Rakovej sa však divadelný súbor NA SKOK predstavil s inscenáciou MATKA, ktorá zachovávala k textu maximálny rešpekt. Režisér ju očistil od dobových nánosov a inscenačnej tradície. Vytvoril režijne a vizuálne pôsobivú modernú inscenáciu, ktorá sa v maximálnej možnej miere sústreďuje na hereckú prácu s detailom a emocionálnu pravdivosť. Funkčná a koncepčná scénografia len vyzdvihovala čistotu priestoru a koncentrovala všetku pozornosť na herecké výkony. Detailná práca s hercom je jedným z poznávacích znamení režijnej tvorby Martina Bašistu. Spôsob jeho tvorby kladie na herca obrovské nároky a bez kvalitných hercov by si neporadil. Tímea Bučková ako herečka už niekoľko rokov verne nasleduje svojho režiséra. Jej herecké umenie sme mohli v minulosti obdivovať aj na Palárikovej Rakovej vo fenomenálnom Bašistovom predstavení TRI ŠESTRY.  Spomedzi ochotníckych hercov, ktorí zostávajú divadlu NA SKOK verní vyniká práve Tímea Bučková, ktorá s Bašistom pracuje kontinuálne a vďaka tomu herecky a umelecky rastie od postavy k postave.

​

Palárikova Raková 2025

​

Režisér a dramaturg Martin Bašista patrí režisérom, ktorí si vyberajú známe hry (slovenské a zahraničné), možno povedať tzv. klasiku, aby sa pokúšal o ich aktuálnu až experimentátorskú interpretáciu. Neraz pôvodné hry obohacuje spolu s hereckým súborom o vlastné autorské prvky. Matku od Júliusa Barča-Ivana ponechal v pôvodnom origináli, z textu veľa neškrtal ani nič neprepisoval, nepridával. K téme materskej lásky a obety pristupoval skôr pietne a úctivo. Zaujímavý bol formálny prístup, v ktorom si overil svoje a súborové schopnosti javiskovo stvárniť hru s modernistickými prvkami (najmä expresionistickými) v kombinácii s psychologickým herectvom a výrazne opernou réžiou. Monumentálne pôsobilo už abstraktné scénografické riešenie. Na zadnom horizonte bola zavesená obrovská konštrukcia mozaikovo pospájaných geometrických útvarov, ktoré sa v priebehu predstavenia spúšťali, vytvárali akúsi šikmú a rozkladajúcu sa plochu. Pred týmto útvarom zas bolo tradičnejšie realistické až naturalistické riešenie interiéru dedinskej izby – pec, stôl a stoličky. Všetky postavy boli odeté v krojových kostýmoch, ich reč bola výrazne ľudová, melodika spevavá. Akoby Bašista ukazoval na obdiv krásu, ktorú v sebe tieto tradičné prvky kultúry majú. Režijné riešenie a vedenie hercov a herečiek stálo na opernom princípe. Bašista viedol hercov k úspornému, avšak dôslednému, výrazne štylizovanému prejavu. Matka v momentoch vízií nevydala ani hlások, herečka všetko vyjadrila výraznými a pomalými gestami a postojmi, ktoré sa k divákom predierali cez hustú hmlu. Dominantným prvkom inscenácie bola hudba sprevádzajúca činoherné časti dramatizujúca dej aj v intermezzách. V inscenácii sme mohli rozpoznať skladby od Arnolda Schönberga či Krzystofa Pendereckého. Melodika reči postáv, najmä Anny (matky) a Mary (susedky), pripomínala spev, čo v kombinácii s hudbou vytváralo dojem opernej štruktúry diela.  Hoci sa ani táto inscenácia nezaobišla bez technických zaváhaní (aj čo sa týka hereckej techniky), určite sme po dlhšom čase videli originálnu, poučenú aj ambicióznu inscenáciu slovenskej klasiky (či moderny?), ktorá by dokázala zaujať aj na profesionálnom javisku.

​

javisko.sk

​

O Barčovej Ivanovej hre Matka sa už za jeho života zvyklo hovoriť, že bola napísaná pre ochotníkov. Aj keď autor sám taký zámer nikdy nedeklaroval, bohatá inscenačná tradícia práve na ochotníckych javiskách hovorí minimálne o tom, že ju táto skupina prijala za svoju. Divadelný súbor NA SKOK patrí tiež medzi tých, ktorí siahli práve po Barčovej Matke. Príbeh matky a jej dvoch synov, medzi ktorými vládne súrodenecká rivalita ponúka vďaka svojmu jednoduchému pôdorysu priestor pre precíznu prácu s hercom. Režisér Martin Bašista si bol evidentne vedomý kvalít, ktoré súbor Divadla NA SKOK ponúka a vyťažil z nich maximum. Herecké osadenstvo súboru sa preukázalo ako nadštadardne disponované. Veľmi príjemným prekvapením bola čistá javisková reč, ktorá sa pomaly stáva skôr výnimočným úkazom ako pravidlom. Na scéne, ktorej zadný horizont tvoril náznak steny izby a pred ňou stál stôl za/či pred ktorým sa odohrávala väčšina scén nemali herci priestor skrývať sa za akékoľvek „barličky“. Celé scénografické riešenie smeruje pozornosť na nich. Zuzana Holičová v postave Matky stála pred neľahkou úlohou - hodnoverne stvárniť pokornú dedinskú ženu, ktorá je (súdiac podľa výzoru predstaviteľky) nepomerne staršia. Zároveň s citom pre mieru stvárniť ženu, ktorá vďaka víziam vidí budúcnosť rodiny. Holičová sa preukázala ako herečka, ktorá v úsporných gestách veľmi presne dokresľuje emóciu. Citlivá práca s hlasom pomáhala herečke „pridať“ roky. A Holičová tak vytvorila pomerne sugestívny obraz matky vedomej si neodvratnosti blížiacej sa tragédie. Matky, ktorá sa snaží deliť lásku medzi dvoch nezmieriteľných bratov rovnomerne a tak ako najväčší prejav lásky obetuje vlastný život aby jedného pred druhým zachránila. Adam Torok postavu Jana kreoval nielen ako bezohľadného sebeckého zurvalca ale zároveň ako syna, ktorý túži po materskej láske no neustále ju spochybňuje. Súrodeneckú rivalitu vyplývajúcu z bratskej žiarlivosti zobrazuje v celej hĺbke. Jeho Jano nie je len zlý človek, je v prvom rade nešťastný človek. Zvučný hlas a posturika sú najvýraznejšími prostriedkami, s ktorými Torok umne narába. Výsledkom je teda presvedčivá postava žiarlivého zurvalca. V protiváhe k nemu je jeho brat Paľo stvárnený Filipom Pavukom. Už na prvý pohľad pôsobí nepomerne kultivovanejšie nielen vo verbálnom ale i fyzickom prejave. Pavuk je v prejave podstatne subtílnejší, z postavy jeho Paľa spočiatku priam vyviera snaha „nestúpiť na otlak“ bratovi. Aj keď sa búri je to vzbura skôr opatrná, kontrolovaná , nie živelná. Trom hlavným protagonistom dobre sekundujú v postavách susedy – Andrea Šoltésová, či v postave Katy - Lucia Dobócziová. Andrea Šoltésová kreuje Susedu ako typickú zvedavú dedinskú ženu, ktorá vie o všetkom čo sa v dedine šuchne. Nie je to však len ako zo Ženského zákona vystrihnutá klebetnica, Šoltésová neskĺza v postave iba k prvému plánu. Inscenáciu charakterizuje koncentrované, naplnené herectvo a jednotlivé herecké výkony sú pomerne vyrovnané. Inscenácia si držala dobrý temporytmus od začiatku. Škoda, že v závere, ktorý je vyvrcholením celého deja, „reťaz“ akoby padla. Súvisí to možno aj s tým, že hoci sa tvorcovia pátosu úspešne vyhýbali, predsa len sa to ku koncu úplne nepodarilo a tak ich stiahol aj vo veci vnútorné rytmu. Toto zaváhanie je však z môjho pohľadu úplne pochopiteľné – je to nástraha, ktorú kladietext samotný a myslím, že aj skúsenejší inscenátori bojujú s tým istým problémom. Režisérovi i scénografovi inscenácie v jednom – Martinovi Bašistovi sa darí od začiatku budovať pocit nezvratnosti osudu. Výrazne tomu napomáha aj výborná práca s hudbou, ktorá dáva inscenácií miestami takmer filmový rozmer. Bašista príbeh Barčovej Matky tlmočí jasne a zrozumiteľne. Matkine vidiny a reálne scény oddeľuje pomocou svetla (pri vidinách je scéna svietená modro). Jemné remeselné zaváhania sa ocitli azda len v odchodoch/príchodoch postáv . Najvypuklejšie to bolo po prvom odchode susedy, ktorú v izbe vystriedal Jano. Príchod nebol ani štylizovaným, ani nereagoval na susedu, s ktorou sa zákonite musel vo dverách „zraziť“. Skrátka príchody a odchody ako by boli nejaké. Inscenácia Barčovej Matky v podaní Raslavického divadla NA SKOK je v tom najlepšom slova zmysle inscenovaná úplne klasickým spôsobom. Bez výrazných dramaturgických či interpretačných zásahov. Matka v ich podaní je ukážkou mimoriadne dobre zvládnutej klasiky – režijne i herecky. Inscenácia má výrazné remeselné kvality ale nechýba jej ani ľudská hĺbka. Napriek drobným zaváhaniam je to inscenácia, ktorá sa vyznačuje kvalitami, ktoré by naplnili aj kritéria kladené na profesionálne inscenácie.

​​

Scénická žatva 2020

​

​

​HNIEZDO

 

Na Malej scéne Divadla Alexandra Duchnoviča sa o piatej hodine predstavilo divadlo NA SKOK s monodrámou Hniezdo. Divákov okamžite zaujala scéna, na ktorej okrem oranžovej plachty nebolo nič. Predstavenie začalo, keď spod plachty vyliezla žena a odhalila pozoruhodnú časť scény: hlinu s hračkami do piesku a vtáčími perami. Hrdinka sa v tejto dráme pohybovala medzi realitou a utópiou, ktorú sa snažila postaviť z piesku. Za všetko zlé v jej živote mohli rodičia. Veľkú rolu v predstavení zohrali aj svetlá, ktoré podčiarkli celkovú atmosféru. Herečka svojou interpretáciou divákom odovzdala skutočne silné emócie.

​

Akademický Prešov 2024