Vážení diváci. Dovoľte, aby sme Vám postupne predstavili členov činohry divadla NA SKOK. Začneme našou organizačnou vedúcou. Tímea Bučková sa stala neoddeliteľnou súčasťou jeho identity, či už ako herečka, alebo tvorivý hnací motor. Tento rok bol pre ňu mimoriadne úspešný – naštudovala dve kontrastné hlavné úlohy: dramatickú postavu Matky od Júliusa Barča-Ivana a Hanku Dlhú v autorskej komédii Prečo ženy vraždia. Okrem toho debutovala ako hosť v Spišskom divadle v inscenácii My a tí druhí .
Ako si sa dostala k divadlu? Bolo to tvojím snom od detstva, alebo to ukázal život?
K divadlu ma priviedol Martin Bašista, ktorého poznám dlhé roky. Predtým som sa o divadlo nezaujímala. Možno aj kvôli tomu, že v Raslaviciach vtedy divadlo nebolo. Celkovo som sa o neho tak nezaujímala, aby som chodila do Prešova alebo do Košíc. Maťo mi ukázal jeho krásu v čase, keď študoval herectvo na konzervatóriu. Najprv sme robili projekty s folklórnou tematikou, lebo nám to bolo obom blízke. Postupne prišiel ten krok a začali sme robiť divadlo. Prvou premiérou nášho divadla bola Matka od Júliusa Barča-Ivana. V tejto inscenácii som pracovala ako technik – mala som na starosti zmenu scény počas predstavenia. Potom ma Maťo oslovil do komédie Tri letušky v Paríži. On má taký dar, že dokáže presne odhadnúť človeka a vidí cestu k jednotlivým postavám, hoci sú aj kontrastné. Zo začiatku som nechcela, chcela som skončiť, že som na herectvo príliš hanblivá. Vravím: "Nie je to nič pre mňa." On ma však povzbudil a nedovolil mi to. Dnes všetka moja vďaka patrí práve jemu, lebo bez neho by som tento svet nepoznala. Určite to nebol môj sen. Nikdy v živote by mi nenapadlo, žeby som mohla hocičo hrať, nieto, aby som bola herečkou. Keď som bola malá, skôr som hrala futbal, tancovala som, hrala som na husle - myslela som si, že budem robiť niečo z toho. Niekto je od mala rozhodnutý, že bude hercom. Toto nebola moja cesta, nebolo to mojím snom. Mne to ukázal až život. Aj keď začiatky boli ťažké, lebo som stále nevedela, či to chcem robiť. Je to úplne protipól mojej osobnosti. Keď počas covidu prišla, pre mňa prelomová, inscenácia Tri śestri, otvorila mi oči a začalo ma to napĺňať. Dnes viem, že je to ozaj to, čo chcem robiť. Aj keď to nebolo mojím detským snom – dovolím si to zaradiť medzi tie dospelácke.
Foto: Veronika Šoltysová
V divadle si sa postupne prepracovala k herectvu, začínala si aj ako technik. Postupne si potvrdila svoje herecké nadanie a vyprofilovala sa na jednu z najvýraznejších herečiek nášho divadla. Tento rok si naštudovala dve výrazné hlavé úlohy – Matku od Júliusa Barča-Ivana a Hanku Dlhú v autorskej inscenácii Prečo ženy vraždia. Ako vyzerala táto cesta z tvojho pohľadu?
Keď mi Maťo povedal, že mám hrať Barčovu-Ivanovu Matku v obnovenej premiére, bol to pre mňa šok, keďže som zažila pôvodnú inscenáciu a vtedy to bol pre mňa ohromný zážitok. Stále na to spomínam a nikdy by mi nenapadlo, že budem mať tú možnosť a že sa za päť rokov z technika a menších postáv vypracujem až k takej role. Pristupovala som k tomu s veľkým rešpektom. Keďže som poznala a obdivovala predošlú hlavnú predstaviteľku, mala som strach, že ma s ňou budú ľudia porovnávať. Na prvú skúšku som išla s obavami, ale keď som si sadla za stôl a Maťo mi povedal, akú má predstavu a začal so mnou pracovať – ani neviem, ako sa to stalo. Akoby som sa prvý raz nehanbila na javisku vyjadriť, čo naozaj cítim ako daná postava – nie ako ja. Predtým som bola rezervovanejšia, dokonca som sa kvôli nejakej akcii vedela aj pohádať. Teraz som nad tým ani neuvažovala. Či to bude prehnané, alebo nie – snažila som sa hľadať spôsoby, ako stvárniť to, čím si tá postava prechádzala. Po prvej skúške som si povedala: „Áno, bude to ťažká cesta, ale zvládnem to!“ Makali sme na tom od rána do noci. Niektoré scény sme išli aj dvadsaťkrát za sebou. Maťo je „hľadač“, on vyšprtá z textu aj nemožné. Bol to náročný proces, ale zároveň je aj mojím najobľúbenejším zo všetkých doteraz, lebo ma to posunulo a utvrdilo v mojej ceste. Prečo ženy vraždia sme s Maťom písali spolu, čiže sme postavu Hanky tvorili za pochodu. Tiež to nie je jednoduchá postava. Zo šedej myšky sa mení na cieľavedomú dámu, ktorá má moc pevne vo svojich rukách – na čo mám pätnásť minút počas pauzy. Je to celé o procese, o hľadaní, ale mám pocit, že ma táto hra tiež veľa naučila. Dáva zabrať aj mojej kondičke, keďže z javiska neschádzam dve hodiny. Stále mám však nejaké nápady a hľadám sa v tej postave.
Foto: Archív Divadla NA SKOK - Skúšobný proces inscenácie Matka
Ako organizačná vedúca súboru NA SKOK máš na starosti množstvo úloh. Ako zvládaš balans medzi hereckými povinnosťami a organizačnými výzvami? Divadlo NA SKOK tento rok oslávilo 5. výročie. Ako si spomínaš na svoje prvé kroky v tomto súbore a na jeho začiatky?
V niektorých chvíľach je to ťažšie, najmä počas festivalu, kedy sa musím starať aj o tie organizačné veci a zároveň hrať. Ja totiž potrebujem aspoň takú hodinu kľudu pre seba, kedy si uvedomím, že fakt idem hrať. Občas sa to nepodarí, lebo tých organizačných povinností je veľa. Ale snažím sa, aby divák nepostrehol, že s tým bojujem. Ak ten čas pre seba nemám, je to potom ťažšie. Ale dá sa to nejako skĺbiť, hlavne keď máš pri sebe takých dobrých kolegov, akých mám ja. Oni ak vedia, že mám hrať, rešpektujú to a nedávajú mi v ten deň povinnosti naviac. Čiže je to o vzájomnom rešpekte a tej pomoci, ktorú my ako organizačný tím s Maťom medzi sebou máme. Ako som spomínala v našom súbore som začínala ako technik, alebo v šatni - bola to jednoducho výpomoc. Ja si myslím, že lepšie ako Matkou sa divadlo v tom čase „rozbehnúť“ nemohlo. Bola to tá pravá hra, ktorá zaujala hercov aj divákov, predpokladala som, že ju budeme hrať dlho. Prišiel covid a všetko bolo inak, ale ani pandémia nás nezastavila. Letušky boli tiež fajn. Ľudia majú radi komédie. Myslím si však, že keby sme nemali taký dobrý začiatok – možno by sme to ani teraz nerobili s takou láskou a motiváciou, ktorú máme každý rok a každý deň. Hlavne Maťo posúva to divadlo vždy ďalej a ďalej. Som vďačná za naše začiatky, boli perfektné. Aj keď som hneď nebola organizačnou vedúcou, stále som bola s Maťom a vždy som aj chcela byť.
Foto: Veronika Šoltysová - Prečo ženy vraždia
V novembri 2024 si debutovala na doskách profesionálneho divadla. V inscenácii My a tí druhí v Spišskom divadle si stvárnila postavu herečky. Ako si vnímala tento krok?
Bol to pre mňa ďalší obrovský krok v mojom živote, o ktorom sa mi ani nesnívalo. Znovu za to vďačím najviac Maťovi, ale aj Spišskému divadlu a jeho vedeniu za túto príležitosť. Keď si na to spätne spomínam, s akým stresom som tam išla - bála som sa, či ten proces zvládnem. To je úplne iné ako u nás v NA SKOK, kde si robíme s Maťom všetko sami. Garderóba, maskérňa, produkcia, dramaturgia... už iba ten systém bol pre mňa šok. Ja som od nás zvyknutá, že nikdy nehrám bez toho, aby som si skontrolovala všetky kostýmy a rekvizity – doteraz to robím, aj keď viem, že tam mi to rekvizitár pripraví. Bolo to náročné aj kvôli škole, keďže študujem. Musela som sa aj učiť, veľa som sa nacestovala z Bratislavy do Spišskej a doma som nebola skoro vôbec. Samotná postava Herečky v inscenácii My a tí druhí bola pre mňa tiež výzva, keďže mi jej osobnosť a správanie nie je neprirodzené - ale o tom to herectvo je. Stretla som sa s perfektnými kolegyňami, ktoré ma medzi seba hneď prijali. Ani raz mi nedali pocítiť, že som niečo menej, že som z ochotníckeho divadla, alebo že nemám vyštudované herectvo. Veľmi mi to uľahčilo celý proces a posúvalo ma to ďalej. Dnes je to jedným z mojich najväčších zážitkov a príležitostí, aké som kedy dostala a som za to vďačná. Som rada, že som počúvla Maťa a urobila tento krok. Inscenácia má úspech a stále sa tam vraciam s radosťou.
Foto: Robert Tappert - My a tí druhí - Spišské divadlo
Ako herečka aj organizačná vedúca si nepochybne súčasťou tvorivého procesu inscenácií. Ktorý moment z tohto procesu je pre teba najzaujímavejší alebo najkreatívnejší?
Pre mňa sú najzaujímavejšie momenty, keď tvoríme niečo vlastné. Nejaký galaprogram, alebo ďalší ročník festivalu. Alebo ako keď sme písali text komédie Prečo ženy vraždia. Rovnako ma bavia aj všetky prípravy, ktoré s Maťom robíme. Mám rada, keď prídeme do prázdneho priestoru a staviame scénu, žehlíme kostýmy, svietime, alebo vybavujeme rôzne vystúpenia a riešime organizačné záležitosti. Obaja sme perfekcionisti a chceme, aby bolo všetko dokonale pripravené. Samozrejme, bavia ma aj skúšobné procesy. Viem sa tam vyblázniť a je to pre mňa zároveň terapia. Vravím, že si idem do divadla oddýchnuť, prepnúť sa do nejakej postavy. Preto mám rada aj proces, v ktorom vzniká inscenácia, ako to vymýšľame spolu, ako ponúkame nápady. V tomto má Maťo rovnaký rešpekt voči nám ako interpretom, že nám dáva priestor priniesť určitý pohľad na danú problematiku, alebo len situáciu. Neviem sa k tomu asi vyjadriť, ale som rada, že som dostala rôzne príležitosti a že som sa mohla doslova zažrať skôr do tej hereckej práce.
Foto: Archív Divadla NA SKOK - Skúšobný proces inscenácie Prečo ženy vraždia
Z repertoáru divadla NA SKOK, ktoré za posledných 5 rokov naštudovalo niekoľko titulov, máš nejakú obľúbenú postavu alebo inscenáciu, ktorá ti obzvlášť prirástla k srdcu?
Samozrejme, všetky moje postavy, ktoré som mala tú česť hrať, mi ostali v mojom srdci. Stále tam budú a každá jedna má svoje špecifické miesto. Ja som posledné roky stále tvrdila to, že moja najobľúbenejšia postava je práve postava Máše v Troch sestrách. Možno práve preto, lebo som túto inscenáciu odohrala už 45-krát a myslela som si, že to nič tak ľahko neprekoná. Postava Máše ma neskutočne posunula v herectve, objavila moje nové stránky, prekonala môj strach z vystupovania. Práve vďaka nej som precestovala Slovensko a dostala som sa aj do zahraničia. Stále budem milovať túto postavu a jej interpretáciu. Lenže zrazu prišla Matka. Hneď po premiére som vedela, že toto je moja nová obľúbená postava a taktiež aj inscenácia, lebo ten pocit, ktorý mám, keď to hrám, je neopísateľný. Tú radosť, ktorú prežívam, keď viem, že ideme hrať práve Matku, je neskutočne nádherný. Aj keď mám za sebou len premiéru a dve reprízy, tak viem, že mi táto postava veľmi prirástla k srdcu. Je pre mňa terapiou – aj keď je to náročná inscenácia - viem sa pri tom tak odreagovať a vžiť, že zabudnem na seba a proste som len Matka. Zakaždým, keď to odohrám, mám v sebe toľko eufórie, že keď vyjdem do zákulisia po predstavení, tak plačem. Som rozcitlivená lebo mi opadol obrovský kameň zo srdca, že som to zvládla. Llebo mám v sebe radosť, že robím niečo, čo milujem. Táto postava ma veľmi napĺňa a teším sa, že práve mne sa naskytla táto príležitosť a dôvera ju hrať. Cítim sa s ňou spätá. Aj keď nie som matka a nemám deti. Preto má špeciálne miesto pre mňa a je mojou obľúbenou. Je to skrátka pre mňa výnimočné a všetkým vám odporúčam si to pozrieť!
Foto: Veronika Šoltysová - Matka
Aký bol pre teba moment, keď si prvýkrát vystúpila na profesionálnom javisku? Bol pre teba tento proces nejako špecifický? Cítila si väčší tlak, alebo si si to užila rovnako ako v divadle NA SKOK?
Bol to pre mňa neopísateľný moment radosti, ale zároveň aj stresu, pretože asi pred nijakou inscenáciou som nemala takúto trému ako pred My a tí druhí. Keď som vyšla na javisko, mala som strach, že spadnem, keďže som sa musela učiť chodiť na opätkoch. Pri scéne, keď stojím na stole si len vravím: "Timea len nespadni, prosím, lebo za prvé sa celá polámeš a za druhé asi by som sa od hanby prepadla (našťastie sa mi to zatiaľ nestalo)" Zároveň som cítila obrovský rešpekt, pretože som to nechcela nijako pokaziť. Tento proces bol pre mňa určite špecifický práve v tom, že sme text hry vytvárali kolektívne s Maťom. Zobrali sme texty od Júliusa Barča-Ivana - Koniec, Neznámy a Matku a začali sme tvoriť náš vlastný svet, taktiež aj charakter postáv. Myslím si, že nás to spojilo ako ľudí, kolegov. Na každej skúške som sa cítila lepšie a lepšie – skoro ako v rodinnom prostredí. Neskutočne sme sa spolu nasmiali alebo aj poplakali. Budem na to ešte veľmi dlho s radosťou spomínať. Cítila som, samozrejme, väčší tlak, pretože som nechcela sklamať hlavne Maťa ako režiséra, seba a taktiež aj mojich kolegov. Keďže ja som perfekcionista, chcela som, aby to bolo čo najlepšie. Takže ak sa nad tým tak zamyslím, tak som ten tlak cítila hlavne od seba. Nechcela som sa taktiež zahanbiť pred ľuďmi, ktorí mi verili, že na to mám a že to zvládnem. Na druhej strane som si to veľmi užila a stále si to užívam. Aj keď to bolo náročnejšie obdobie, tak mám pocit, že ma to opäť niekde v živote posunulo a že to za všetok ten stres a tlak stálo.
Foto: Tímea Bučková - osobný archív
Na ktorú z postáv, ktoré si stvárnila, si najviac hrdá a prečo? Čo ti táto postava dala do osobného života? Ako vyzerá tvoj proces prípravy na rolu? Máš nejaké špeciálne rituály alebo techniky, ktoré ti pomáhajú vcítiť sa do postavy?
Myslím si, že som najviac hrdá na postavu Alžbety I. z inscenácie Mária Stuart. Bola to pre mňa výzva, pretože som si nemyslela že ja budem niekedy hrať práve takúto historickú postavu. Po každom odohratí som cítila hrdosť aj kvôli premene postáv, ktorú sme mali zakomponovanú do inscenácie, keďže som si v jednom z dejstiev mohla zahrať aj Máriu Stuartovú. Túto postavu som si vybrala aj preto, lebo ma pred nedávnom potešila Eva Katráková - Bodorová, od ktorej som taktiež čerpala inšpiráciu, a ktorá mi pomohla v hlbšom porozumení tejto postavy. Keď sme sa stretli naposledy, povedala mi že ako sa tak na mňa díva, úplne vo mne vidí Alžbetu. Mne tieto slová utkveli v hlave, pretože ma prekvapilo, že si niekto niečo také všimne. Mala som pocit, že som tú postavu naozaj zvládla a že ma možno aj takto ľudia vnímajú, pretože ich moja postava tak zaujala a zarezonovala v nich. Do osobného života mi dala to, že som sa začala viac zaujímať o herectvo a taktiež aj o celkový príbeh postáv, ktoré hrám. Moja príprava začína tým, že sa snažím o tej postave zistiť, čo najviac informácií, či už pozeraním filmov, seriálov alebo čisto len študovaním histórie postavy ako to bolo u Alžbety, alebo si doma otvorím text inscenácie. Postupne si ho čítam a zároveň rozmýšľam v akej situácii sa moja postava nachádza, hľadám detaily ako by som to mohla povedať - skúšam viacero variant. Čiže celkovo môj proces prípravy sa za posledný rok a pol sústredil hlavne na príbeh postavy, text a jeho uochopenie. Jeden z mojich špeciálnych rituálov, ktoré mám pred predstavením je, že potrebujem pred danou inscenáciou mať čas len sama pre seba. Stačí mi nejakých 20 minút byť len niekde v tichu, či už si opakovať text alebo sa len tak prechádzať a to mi veľmi pomáha. Tento rituál som si zaviedla práve pri inscenácií Tri śestri, kde máme ako keby pred začiatkom každá svoj kútik, kde sa uzavrieme do mysle a pripravujeme na to čo nás čaká. Aj pri postave Matky si rada sadnem na jej stoličku a snažím sa vycítiť nejakú tu energiu z priestoru alebo z kostýmu, ktorý mám na sebe, koncentrovať sa a takto sa vžiť čo najhlbšie do postavy. Ďalší rituál, ktorý mám je určite naša spoločná modlitba pred predstavením. Bez tohto na javisko nevyjdem, kým sa celý kolektív nepochytáme za ruky a spoločne sa nepomodlíme a povieme vetu: ,,Je to naše“! Až po tomto som pripravená vyjsť na javisko a podať výkon.
Foto: Veronika Šoltysová - Mária Stuart
Čo by si poradila mladým ľuďom, ktorí sa chcú venovať divadlu – či už ako herci, režiséri alebo organizátori?
Poradila by som im určite to, že ak chcú niečo také vo svojom živote robiť či už byť herec, režisér alebo organizátor nech to robia, nech to skúsia. Možno postupom času zistia či to chcú robiť celý svoj život alebo nie. A aj keby bolo na tejto ceste napríklad herectva pred niekým množstvo prekážok tak nech sa nevzdáva. Môže človek počúvať hoci aj narážky od okolia, že toto nerob to nie je pre teba, to nemá zmysel, ale keď je to tvoj sen tak rob toto čo chceš ty. Buď čím len chceš. Ako hovorí v našej inscenácií Tri śestri postava Oľgy ,,Treba co? Robic!“, čiže by som určite ďalej poradila aby pracovali na sebe, pretože každým dňom, každou inscenáciou vie byť herec alebo režisér lepší a niekam sa posunúť. A keď bude človek na sebe pracovať bude s určitou pravdepodobnosťou vidieť výsledok a tým pádom môže byť na seba aj hrdý - mať zo seba lepší pocit. Buď vytrvalý a nevzdávaj sa aj keď ti niečo nevyjde tak, ako chceš lebo všetko sa dá.
Comments