Ako najmladšia členka divadla NA SKOK Ema Bašistová už stihla získať individuálne ocenenie za hereckú interpretáciu v inscenácii Romeo a Júlia na Gorazdovom Močenku 2024. Okrem toho stvárnila výrazné postavy, ako Irinu v Troch sestrách a Maňku v autorskej hre Prečo ženy vraždia. Popri divadelnom pôsobení študuje operný spev na konzervatóriu v Bratislave a je súčasťou detského zboru opery Národného divadla Košice.
Čo ťa priviedlo k divadlu a aké boli tvoje prvé kroky v divadle NA SKOK? Ako si sa cítila, keď si po prvýkrát stvárnila postavu na javisku? Pamätáš si ten moment?
K divadlu ma priviedol môj brat. Skôr, ako vzniklo divadlo, ma brával so sebou k jeho priateľom, s ktorými neskôr založil divadlo. Najprv som bola malou, deväťročnou diváčkou, ktorá si pamätala všetky texty hier. Pamätala som si texty hlavne z Matky a z Troch letušiek v Paríži. Priznám sa, že častokrát som ich doma hovorila hocikedy, keď sa hodili do akejkoľvek situácie. Prvým dotykom s divadelnými doskami bol komparz v hre Slovenská sirota od Márie Oľgy Horváthovej. Mojou úplne prvou postavou v tomto divadle bola Irina v inscenácii Tri śestri. Celé sa to stalo akosi náhodne (aspoň ja som mala ten pocit), pretože mi v stredu zavolal Martin, že sa mám učiť texty, v piatok bola skúška a v sobotu som mala debutovať rovno na súťažnom predstavení na Festivale Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom. Bola to veľká zodpovednosť. Hodili ma do vody, ale naučila som sa plávať. Cestou tam som sa drvila texty, zatiaľ čo všetci, samozrejme okrem Andreja, ktorý šoféroval, pokojne spali. Dievčatá už mali za sebou približne 30 repríz a ja jednu jedinú skúšku. Zodpovednosť som cítila hlavne preto, že išlo o súťažné vystúpenie. Ale cítila som i zodpovednosť voči svojím kolegom a voči bratovi - keďže mi všetci verili a tvrdili, že to zvládnem. Napokon som sa ocitla na javisku a cítila som sa dobre. Išlo to samo, keďže som to veľmi dobre poznala. Keď sa to tak vezme - išlo len o ten prvotný moment, alebo len o to - "začať". Bolo mi to asi súdené, všetci s tým postupom času rátali. No, a ten čas nastal.

Foto: Festival Aničky Jurkovičovej - Nové Mesto nad Váhom
Naštudovala si postavy v troch výrazne odlišných inscenáciách. Ktorá z nich je ti najbližšia
a prečo?
Sú odlišné, ale napriek tomu toho majú veľa spoločného. Každá postava istým spôsobom stvárňuje dospievajúce dievča s nesplnenými snami a túžbami. Všetky postavy sú napriek tomu jedinečné v mnohých detailoch. Irina túži po lepšom živote. Kata túži po svojom Paľovi a po pochopení v spoločnosti. Majka túži po láske a dospelosti a Júlia túži po zmierení rodín, no predovšetkým po láske. Mám k nim blízko, pretože aj ja dospievam a tiež mám svoje túžby a sny. Milujem každú jednu z nich a vybrať si je pre mňa dosť náročné.

Foto: Veronika Šoltysová - Romeo a Júlia
Postava Júlie v Romeovi a Júlii je ikonická. Ako si sa na túto úlohu pripravovala a čo bolo pre teba najťažšie? Aký význam má pre teba ocenenie za hereckú interpretáciu na Gorazdovom Močenku? Ako tento úspech ovplyvnil tvoju ďalšiu prácu?
Prečítala som Shakespearov originál Romea a Júlie v angličtine, pozrela som si rôzne interpretácie, filmy, operu a aj balet. Počas celého skúšobného procesu som bojovala - a ešte doteraz bojujem - predovšetkým sama so sebou. Najťažšie je nájsť hranicu, aby som nebola len zamilovaná, alebo len uplakaná. Hľadám ju doteraz. Za ocenenie som veľmi vďačná, pretože som na tento festival išla s malou dušičkou. Bola som tam druhý krát, ale už nie ako výpomoc, ale ako účinkujúci. Každú jednu súťaž beriem ako obrovskú výzvu a zodpovednosť, ale aj napriek tomu som sa tešila na našich priateľov a ľudí, ktorých som si pamätala z minula. Bolo to po prvý raz, čo sme túto inscenáciu išli hrať mimo Raslavíc. Preto som sa tešila na ohlasy ľudí a aj na nejaké nové rady do budúcna od poroty. Som vďačná za každý jeden moment z tohto festivalu, pretože som sa tam opäť cítila ako doma. Som na nás hrdá a ďakujem aj porote za ich rady, ktoré nás posúvajú ďalej.

Foto: Gorazdov Močenok 2024
Študuješ operný spev a zároveň hráš v činohernom súbore. Ako sa tieto dve umelecké disciplíny vzájomne dopĺňajú? Aké sú tvoje skúsenosti s operným javiskom v porovnaní s činoherným? Ktoré z nich je pre teba väčšou výzvou?
V opere je takmer všetko dané – od hudobného sprievodu až po dynamiku a tempo, ktoré určujú, ako má spevák interpretovať emócie a situácie na javisku. Hudba tu zohráva kľúčovú úlohu, pretože dopĺňa a zosilňuje emocionálny zážitok. Spevák má v notách presne určené, kde má spievať slabšie, kde silnejšie, aké frázy zdôrazniť, a často aj to, aký výraz má do spevu vložiť. To mu dáva určitý rámec, v ktorom sa môže pohybovať, a zároveň ho to vedie. Na druhej strane, v činohre je všetko na hercovi. Má k dispozícii text, ale musí do neho vložiť vlastnú interpretáciu, emócie, dynamiku a rytmus. Nemá za sebou orchester, ktorý by mu pomohol vytvoriť atmosféru – on sám sa stáva nástrojom, ktorý musí vyvolať všetky emócie a preniesť ich na diváka. Je to výzva, pretože si vyžaduje väčšiu samostatnosť a schopnosť tvoriť emocionálny podtext bez vonkajšej pomoci hudby. Oba žánre sú náročné, ale každá svojím spôsobom. Opera kladie veľký dôraz na technickú dokonalosť a schopnosť synchronizácie s orchestrom a dirigentom, zatiaľ čo činohra vyžaduje viac kreatívnej slobody a schopnosti improvizácie. Na opernom javisku sa cítim vedená hudbou, ktorá dodáva situácii ďalší rozmer, ale v činohre mám pocit, že mám väčšiu zodpovednosť za celkový výsledok scény, pretože všetko vychádza priamo zo mňa. Pre mňa osobne sú obe fascinujúce a vzájomne sa dopĺňajú. Opera mi pomáha precítiť rytmus a dynamiku v činohre, zatiaľ čo činohra ma učí hľadať hlbší emocionálny výraz, ktorý následne prenášam aj do operného spevu. Každá z nich je výzvou, ale práve ich kombinácia ma neustále posúva vpred a umožňuje mi objavovať nové rozmery umenia.

Foto: Ema Bašistová - osobný archív
Irina v inscenácii Tri śestri je postava plná emócií. Ako si k nej pristupovala a čo si sa pri nej naučila o sebe ako herečke? Ako sa ti táto inscenácia hrá s odstupom času? Vo februári ťa čaká ďalšia vypredaná – 46. repríza.
Na začiatku, ako som už spomínala, som k Irine pristupovala s obrovským rešpektom. Bola to pre mňa veľká výzva, pretože je to postava plná emócií, ktoré sa neustále menia – od radosti cez smútok až po nádej a sklamanie. Spoznávať ju bolo ako skladať puzzle, kde každý kúsok dával zmysel až vtedy, keď som ho spojila s ostatnými. Veľmi mi pomohlo, že sme s Timkou a Anežkou od začiatku tvorili úžasný tím. Boli sme, ako povedala aj porota, zázračným spôsobom zohraté, a to mi dodalo istotu. Pri tejto postave som sa naučila, že herectvo nie je len o tom, čo ja cítim, ale aj o tom, ako dokážem reagovať na ostatných. Nech sa deje čokoľvek – či už na javisku alebo mimo neho – musíme jedna druhú podržať. To platí nielen pre naše postavy, ale aj pre nás ako herečky. S odstupom času sa na každú reprízu veľmi teším, pretože každá je v niečom iná. Aj keď je to už 46. repríza, vždy je tam niečo nové – či už iná atmosféra, reakcie publika alebo drobné zmeny v našich výkonoch. Je to zvláštne, ale Irina ma stále baví a stále ma niečo učí. Táto postava mi ukázala, že herectvo nie je nikdy rutinné, ale vždy je to objavovanie. Už teraz sa teším na februárové predstavenie. Vedieť, že je opäť vypredané, je pre mňa obrovská motivácia a pripomienka, prečo to všetko robím. Byť súčasťou tejto inscenácie je pre mňa obrovská radosť.

Foto: Michal Lašut - 100. výročie Scénickej žatvy
Ako najmladšia členka súboru pracuješ so skúsenejšími kolegami. Čo si od nich najviac odnášaš?
Najväčším vzorom je pre mňa Timka, či už po tej hereckej, alebo osobnostnej stránke. Už od začiatku som na nej obdivala to, ako všetko stíha a zvláda, nielen ako herečka, ale aj ako organizačná vedúca. Vždy, keď sme skúšali Matku, tak prišla na javisko, sadla si na stoličku a skúšali sme nepretržite niekoľko hodín. A ona sa nezastavila, až kým sama necítila, že je to dobré. Keď sme skúšali komédiu a prišiel k nám Pavol so zviazaným scenárom, dvoma zastrúhanými ceruzkami a naučeným textom už na úplne prvú skúšku, pomyslela som si: „waaau.“ Po niekoľkých týždňoch prišla na skúšku Kika zo Spišského divadla, ktorá mala byť rýchlym záskokom za Pavlínu. Dostala scenár, zavrela sa do šatne a po obede vyšla na javisko naučená text a už dokonca aj akciu. Počas skúšania Romea a Júlie sme s Maťkom boli úplní začiatočníci. Nemali sme ani poňatia o tom, čo je to divadelná reč či správna artikulácia, a už vôbec sme nevedeli, ako to používať. Ale časom, počas dlhých mesiacov skúšania, sa všetko začalo meniť. Pamätám si, keď sme boli v Močenku – Maťko ma tam naozaj prekvapil. Každému veršu dokázal dať úplne novú farbu, nový podtext a nový význam. Bolo to krásne a naozaj som na Maťka hrdá. Je toho viac, ale mám sa od nich čo učiť a vždy som rada, keď ma niekto potiahne za šál a povie mi, čo môžem zlepšiť.

Foto: Ema Bašistová - osobný archív - Skúšobný proces inscenácie Matka
Aké boli tvoje pocity, keď si prvýkrát pracovala pod vedením svojho brata – ako režiséra? V divadle máte viacerí súrodenecké vzťahy. Ako to u vás funguje generačne?
Aj keď ma Martin režíruje a ja stojím na javisku ako herečka, nikdy ho nebudem brať len ako režiséra. Pre mňa bude vždy v prvom rade môj starší brat – ten, s ktorým môžem zdieľať všetko, smiať sa, hádať, ale hlavne tvoriť niečo, na čo môžeme byť obaja hrdí. Som Martinovi veľmi vďačná za každú jednu skúsenosť a možnosť tvoriť. Veľmi mi pomáha aj počas skúšobného procesu. Vždy, keď som potrebovala pomoc, alebo nejakú radu, tak som išla za ním. Pamätám sa, ako sme si telefonovali niekedy po polnoci a rozdumovali sme nad postavou Katy ešte nejaké 2 hodiny. Som vďačná za to, že ho mám, a za to, že ma so sebou všade bral už od malička.

Foto: Veronika Šoltysová - Matka
Máš za sebou už niekoľko výrazných úloh. Je niektorá z nich tvoja srdcovka, alebo ťa nejaká vysnívaná čaká?
Ako som už spomenula, je naozaj ťažké si do srdca vložiť len jednu postavu alebo jeden príbeh, pretože každá z nich ma niečím ovplyvnila a niečo mi dala. No napriek tomu je jedna postava, ku ktorej mám obrovskú nostalgiu – a tou je Irina z Troch sestier. Tento príbeh a táto postava mi prirástli k srdcu tak, že sa k nim stále vraciam s láskou a úctou. Irina rástla spolu so mnou. Od prvého predstavenia v Novom Meste nad Váhom až po posledné v Humennom sa neustále menila. Spočiatku som ju hrala s veľkým rešpektom a opatrnosťou, no postupne som si ju začala viac a viac osvojovať. Každé nové predstavenie mi pomohlo objaviť v nej niečo nové – či už drobné detaily v jej charaktere, alebo emócie, ktoré som dovtedy nevedela úplne pochopiť. Najkrajšia Irina však podľa mňa bola práve v Humennom. Tam som sa nechala úplne vtiahnuť do akéhosi kruhu verejnej samoty, ktorú táto postava prežíva. Cítila som, ako sa jej túžby, sny a sklamania stávajú mojimi, a to ma posunulo ako herečku aj ako človeka. Čo sa týka vysnívanej postavy, priznám sa, že nemám konkrétny sen. Skôr si želám, aby každá ďalšia úloha, ktorá ma čaká, bola výzvou a možnosťou objaviť niečo nové – či už o sebe, alebo o svete okolo. Pretože práve to je na herectve to najkrajšie.

Foto: Ema Bašistová - Osobný archív - skúšobný proces komédie Prečo ženy vraždia
Aké sú tvoje plány do budúcnosti? Vidíš sa viac v opere, divadle, alebo v oboch oblastiach naraz?
Divadlo je pre mňa domovom – miestom, kde sa cítim slobodná a kde môžem vyjadriť všetko, čo mám v sebe. Opera je však svet, ktorý ma fascinuje a do ktorého sa chcem postupne viac ponoriť. Hoci s operou nemám ešte toľko skúseností, verím, že časom sa aj ona stane mojím druhým domovom. Je to žáner, ktorý si vyžaduje obrovskú disciplínu, techniku a vášeň. A práve to ma na nej láka. Momentálne sa snažím čo najviac učiť a čerpať informácie od mojich pedagógov. Som nesmierne vďačná za svoju profesorku spevu, ktorá ma vedie nielen technicky, ale aj ľudsky. Rovnako si vážim ľudí, ktorých mám okolo seba – spolužiakov, kolegov a rodinu, ktorí ma podporujú a inšpirujú. Do budúcnosti si želám, aby som mohla robiť to, čo ma baví – či už v divadle, opere, alebo v oboch oblastiach naraz. Viem, že to nebude vždy jednoduché, ale sľubujem si, že budem tvoriť, kým budem môcť. Umenie je pre mňa spôsob života a cesta, na ktorej chcem rásť a objavovať nové možnosti.

Foto: Veronika Šoltysová - Prečo ženy vraždia
Na záver tohto rozhovoru chceme vyjadriť vďaku za možnosť predstaviť vám Emu Bašistovú a jej prácu v divadle NA SKOK. Veríme, že ste si užili pohľad na jej herecký svet a že vás jej cesta k divadlu zaujala. Ak ste ešte nevideli žiadne z predstavení , v ktorom účinkuje - srdečne vás pozývame do divadla! O mesiac vám prinesieme ďalší rozhovor, ktorý sa zameria na ďalšieho člena hereckého súboru.
Ak vás náš BLOG zaujal, môžete ho ZDIEĽAŤ alebo sa prihlásiť na ODBER!
Ema Bašistová patrí k mladým talentovaným herečkám, ktoré si budujú kariéru s veľkým rešpektom k umeniu. Jej slová o tom, že každá rola je cestou k sebapoznaniu, presne vystihujú podstatu herectva. Herec musí byť schopný úplne sa ponoriť do svojej postavy, pochopiť jej motivácie a emócie, no zároveň si udržať odstup, aby rola neovplyvnila jeho vlastný život. Práca s emóciami je neoddeliteľnou súčasťou hereckého procesu – veľa hercov využíva psychologické techniky, ako je Stanislavského metóda alebo Meisnerova technika, ktoré im pomáhajú vžiť sa do postavy a zároveň si zachovať emocionálnu rovnováhu. Talent je dôležitý, ale bez disciplíny, neustáleho učenia a schopnosti adaptácie sa v tomto svete presadí len málokto. Tak ako v herectve, aj v iných oblastiach života je kľúčová…